Spomienka na Dachstein - retro

Vrátime sa späť časom, sme o nejaký rok mladší, píše sa rok 1991. Zmeny v režime nám už umožňujú vycestovať i do iných štátov bez problémov s vízami a rôznými doložkami. Celu túto akciu a podobné robia poctivo až dodnes priatelia, turisti Anton a Vlado. Záujem ľudí cestovať do prírody i k moru bol, kto nemal ešte pas, treba bolo navštíviť narýchlo fotografa, vybaviť si pas. Spľahlivá karosa z ČSAD i s perfektným šoférom bola už len detail. Ostávalo sa už len pobaliť, nakúpiť nejaké potraviny na cestu, pivko, lebo nevieme koľko tam stojí, pre istotu, alebo keď sa večer náhodou dlhšie posedí i niečo tvrdšieho. Veci v batohoch, alebo i v kufroch sú rôzne, chceme zdolať i nejakú trojtisícovku, tu sme mali na pláne v Taliansku a ukončiť to v Lido di Jesolu pri mori. Z týchto dôvodov si niektoré ženy pribalili i šaty.

Takže už sa vyráža, je 13. 9 1991, piatok vtedy asi nebol, a hlavne sme sa už moc tešili, čo všetko zažijeme a uvidíme. V Trnave ešte asi u Tonovho brata alebo švagra, do autobusu nakladáme čerstvo napečený chlieb, ktorý nám má vydržať dlho, lebo Taliani vraj majú iba samé veky. Večer bezproblemovo prechádzame hraničným prechodom v Petržalke a vyrážame smer Rakúsko a Taliansko.

Treba sa ale vyspať a odpočinuť si, lebo už zajtra sa presunieme po svojich, z výšky kde sme teraz, do 2700 metrov. Ja som si mal vlastne vytvoriť rekord, lebo najvyššie hory, aby som ich neurazil, boli doteraz Vysoké Tatry. To už ale autobus stojí pri Ramsau, treba si nachystať veci na cestu, zobrať si so sebou jedlo, pitie, i niečo vrcholové, turistickú obuv. Samozrejme väčšina z nás mala červené bundy a červené podkolienky, veď to u nás turistov vtedy letelo.

Tak sa teda začalo naše dobývanie časti Dachsteinu. Počasie hneď ráno nevzbudzovalo moc veľkú dôveru, ale ta hmla ostala len v dolinách a v priebehu dňa sa rozplinula. Dostali sme sa teda k dolnej stanici lanovky Talstation Dachstein Südwandbahn v nadmorskej výške 1700 metrov. Odtiaľ samozrejme pešo k peknej chate s terasou a výhľadom Südwandhütte. Tu sa cesty niektorých z nás rozdelili. Tí, ktorí sa výstupu v skalách trocha báli, alebo sa fyzicky necítili, odbočili doľava a obišli kopec Schönbühal a vrátili sa späť na miesto, kde sme začali.

Ostatní sa ale už vydali ďalej po turistickej značke pod číslom 615. Výstup to bol pomerne zaujímavý, neviem či tam bola aj trocha nervozita, alebo i výškove metre, večer sme boli v Bratislave, ktorá nemá ani 200 metrov a po obede už skoro v 2700 metrov. No, bol to ale určite pekný výlet, stúpalo sa niekedy dosť strmo, ako pomôcky nám slúžili niekedy iba nabité železa v stene. Takže veľa radosti sme mali, keď sme došli do sedla Hunerscharte vo výške 2613 m. Tam som sa poprechádzal i po ľadovci. Na bežeckých dráhach vtedy práve trénovali lyžiari. V určitých miestach pod ľadom tiekla voda, bolo tam vidieť i hlbšie dutiny, taký trochu neistý pocit. No a odtiaľ už je blízko k vrcholovej stanici lanovky Hunerkogel, kde bol dnešný náš cieľ. My čo sme si dnes vytvorili svoj osobný rekord sme si pogratulovali, samozrejme padlo i niečo vrcholového v štamprlíku. Od vrcholovej stanice je krásny výhľad. Na internete som sa dočítal, že tu už od tých čias, čo sme sem vystúpili, premáva už modernejšia lanovka a tuším od roku 2006 je tu vybudovaná nová vyhliadková plošina. Samozrejme, že bolo treba ešte notesy doplniť razítkami. Raz na staré kolená si ich budem pozerať a vzpomínať.

No a potom bolo treba sa pobrať na cestu späť. Najväčšie problémy sme mali s tými železami v stene, povedal som si a asi nie len ja len , že je lepšie dvakrát ísť hore, ako raz dole. Šťastne sme to ale všetci zdolali.

Pri autobuse sme sa stretli so skupinou, ktorá šla inou trasou. Podelili sme sa o zážitky z tohto dňa, pobalili si veci a pokračovalo sa smer na juh, kde nás po rakúskom Dachsteine čakali v Taliansku tiež nádheré Dolomity a ďalšie nové, pekné zážitky.