Moje plesá v roku 2008 (1)

Moje plesá vroku 2008 (1)

Do Tisovca som z Bratislavy docestoval v stredu 10. 9. 2008 naobed. Som rodený Bratislavčan a pred dvoma rokmi, už ako dôchodca, som si kúpil dovolenkový byt na Muránskej planine. Mám tu krásnu prírodu a parádny veľký byt s dvoma balkónmi za doslova smiešny peniaz. Tak to na Slovensku chodí v takzvaných hladových dolinách. Večer som trochu labzroval na internete, a náhle som sa rozhodol, že sa vyberiem do Tatier. Odtiaľto je to do Tatier niečo cez 60 kilometrov. Rozhodol som sa, že tento výlet si urobím za 1000 korún. Zabezpečil som si fajn ubytovanie na dve noci - zo štvrtka na piatok a z piatka na sobotu; noc za 200 korún. S cestovným z Tisovca a s lístkami na Tatranskej železnici to bolo okolo 700 korún. Keďže som si jedlo bral so sebou, vedel som, že výlet za tisícku bude, lebo viac ako 300 korún nebudem mať kde minúť. Nakoniec nebol, lebo v Starom Smokovci som na železničnej stanici vliezol do obchodu so suvenírmi, kde mali knihu tatka Janigu Tatry z oblakov aj s podpisom za 450 korún. V Bratislave ju už nedostanete, hoci stála 550 korún. No nekúpte to!

Vstal som zavčasu, lebo som si zle zapísal odchod autobusu do Brezna: chcel som ísť cez Brezno. Ešte doma som si hodil do batoha mikinu, dlhé spodky na spanie, dve tričká, teplú košeľu, dáždnik, baterky, fotoaparát, zabalil jedlo na cestu a na túry. Tak som si počkal až do 7:20 a šiel som cez Muráň. Najprv som sa ubytoval, a narýchlo vychystal na túru. Domáca bola veľmi milá pani, už dôchodkyňa, ponúkla ma kávou, ktorú nikdy neodmietam, lebo mám večný kofeínový deficit. Na železničnú stanicu Stará Lesná som prišiel až o pol druhej.

Batizovská dolina: Batizovské pleso

Mengusovská dolina: Popradské pleso

Prvá túra: Stará Lesná - Starý Smokovec - Vyšné Hágy - Batizovské pleso - Ostrva - Popradské pleso - zastávka Popradské pleso - Starý Smokovec - Stará Lesná.

Z tatranskej električky som vystúpil vo Vyšných Hágoch okolo tretej. Šiel som žlto značeným chodníkom Štôlskou dolinou k Batizovskému plesu. Chodník som poznal z tej zlej stránky, lebo som ním prechádzal na jar po kalamite. Vtedy to bolo preliezanie cez popadané stromy, zapletanie sa dokonárov; fuj, nepríjemné... Navyše ma v samom závere, pri horárni, keď som sa už vymotal zo spleti popadaných stromov, švacol kôň chvostom po tvári.

Onedlho som bol pri odpočívadle na lúčke, stále ešte v oblasti lesa. Zhruba odtiaľ začína prudšie stúpanie. Pomaly les prechádza do kosodreviny, cesta je stále skalnatejšia a prudko stúpa. Križujem jarčeky rozliateho potôčika Malý Šum, počujem, ako potom zurčí po ľavej strane v kosodrevine.

To už som sa prehupol v sútoku Štôlskej a Batizovskej doliny do tej batizovskej časti. Predo mnou sa začína vystrkovať Gerlach. Pohľad naň ma potom už sprevádza až na Tatranskú magistrálu, rovnako ako pohľad na Batizovský vodopád, ktorý je po pravej strane. Nikoho som cestou nepredbiehal ani za mnou nik nemal rýchlejší krok ako ja. Až na červenej značke som počul hlasy zchodníka podo mnou. Na Magistrále som už stretal turistov, ktorí išli rôznymi smermi: do Vyšných Hágov, k Sliezskemu domu, K Popradskému plesu.

Pri Batizovskom plese sa to turistami trochu zahustilo. Zložil som batoh, trochu som si zajedol, napil sa. Vstrebával som atmosféru prostredia. Hustá hmla sa prevalovala nad celým Batizovským hrebeňom, olizovala Končistú, zakrývala výhľad na Batizovský štít aj Zadný Gerlach. Po pravej strane Batizovského plesa sa tiahol krásne viditeľný Dromedárov chrbát. Nádherný bol pohľad na Urbanov žľab a aj na Batizovský žľab. Chvíľami sa hmla rozostúpila a mal som možnosť uzrieť celú panorámu štítov v závere doliny, inokedy sa nad vrcholmi rozliala ako mlieko a vpredu trčal len nunatat Kostolík. Niektoré pohľady boli mystické. V jednej chvíli aj nad Kostolík sadla hmla, ktorá vyzerala ako tmavý stĺp, usadenina zo dna mlieka. Tmavý stĺp sa vrtel nad Kostolíkom, celý ho obalil do tmavších mrakov ako okolie, a o chvíľu ako keby tento tmavý stĺp mrakov dopadol rovnako ako ľadovec v štvrtohorách, ktorý si s týmto skalnatým monolitom neporadil - odtiekol až k Batizovskému plesu, povrtel sa nad ním a tiekol inam. Ešte som sa pozrel, ako vidno vodopád, ale naň odtiaľto nie je dobrý výhľad. Bolo štvrť na šesť, dlhšie som sa zdržovať na tomto mieste nechcel. Túra z Hágov po Batizovské pleso má časový rozpis 2 ½ hodiny. Aj s prestávkou som bol ešte stále v časovej norme.

Magistrála má od Batizovského plesa smerom k Sedlu pod Ostrvou stúpanie, ale nie únavné. Človek tu prechádza pustou časťou Tatier, kde sú len skaly a skaly. Predo mnou bola hmla, išiel som do nej. Všetko sa ponáralo do bielej tmy, ale stále som videl na chodníku aspoň na desať metrov pred seba. Predbehla ma dvojica mladíkov, ktorú som zase ja asi o štvrť hodiny predbiehal, a potom som až na Sedlo pod Ostrvou, ktoré je v nadmorskej výške 1966,4 m, občas počul ich hlasy za sebou. Zo sedla som ešte vyšiel na Ostrvu (1979,5 m n.m.), vrhol pohľad do údolia, kde sa v diaľke belelo Štrbské pleso. Všetko bolo v rozostierajúcom dyme riedkej hmly, tak som sa pustil serpentínami K Popradskému plesu. Bolo sedem hodín a hmla spôsobovala, že som mal pocit, že je viac. Časový plán som dodržoval, aj keď len tak-tak. Kľukatenie sa Ostrvou je otrava. Koľko je tých serpentín? Sto? Ale výhľady sú nádherné. V hornejších častiach Ostrvy som videl - napriek závoju hmly - Zlomiskovú dolinu až k Ľadovému plesu, dokonca aj kúsok Dračej dolinky. Z jednej strany Tupá a masív Končistej, pred sebou Kôpka, nad ňou trčí štít Gánku, ďalej vidno Rumanov štít a Zlobivú. Pekný je aj pohľad na Ľadový potok, ktorý sa zo Zlomiskovej doliny skrúca na západ a padá - v závere tečie - do Popradského plesa. Z Popradského plesa vyteká potok Krupá, ktorý sa spája s Hlincovým potokom a tvorí riečku Poprad.

Asi o tri štvrte na osem mám už za sebou Horskú chatu pri Popradskom plese a asfaltkou kráčam k zastávke tatranskej železnice. Aj keď je zamračené, Mesiac je takmer v splne a nemusím vyberať čelenkové svetlo. Zato som musel vybrať dáždnik, lebo začalo pršať. Vpravo od cesty počujem akúsi plechovú muziku, ale nezdržujem sa, idem v daždi ďalej. Asi po sto metroch stretám mladú dvojicu Čechov a dievča sa ma pýta, či som nepočul cestou zvoniť mobil. Hneď mi bolo jasné, že tá plechová hudba bolo zvonenie a navigoval som ich. Tak to bolo samé „děkuji, děkuji"... Keď som prišiel na železničnú zastávku, bol som napriek dáždniku prevlhnutý. Touto cestou som išiel pred tromi mesiacmi z Kôprovského štítu, a vtedy tiež lialo. Asi je to také upršané miesto...

Do privátu v Starej Lesnej som prišiel uzimený, s baterkovou čelenkou na hlave a dáždnikom nad hlavou. Bolo desať hodín večer. Prišla za mnou domáca, že či sa nebudem hnevať, keď mi vymení izbu, lebo príde nejaká väčšia poľská rodina a chce ich ubytovať vedľa seba na poschodí. S takým nemám problém; presťahoval som sa na prízemie, vypil si ponúknutú kávu, trochu pohovoril s domácou. Na izbe som si ešte zajedol a išiel spať.

Veľká Studená dolina: Vareškové pleso, Dlhé pleso, Sesterské plesá, Zbojnícke plesá, Starolesnianske pleso

Druhá túra: Stará Lesná - Starý Smokovec - lanovkou na Hrebienok - Veľká Studená dolina - Zbojnícka pláň - Kotlina pod Prielomom - Divá kotlina až na úpätie Prielomu - späť rovnakou cestou po Zbojnícku pláň - krížom Zbojníckym spádom po Sivé plesá - späť rovnakou cestou po Zbojnícku chatu - Veľká Studená dolina - lanovkou zHrebienka do Starého Smokovca - Stará Lesná.

Sadám na vlak do Starého Smokovca s odchodom zo Starej Lesnej 7:33 h. Vedľa mňa si sadá mladý muž s kufrom a plecniakom. Dali sme sa do reči, vraj on bol v Starej Lesnej na školení, pracuje v bankovníctve a pred odchodom si chce urobiť túru Malá Studená dolina - Priečne sedlo - Veľká Studená dolina. Vravím mu, že ja mám v pláne túru Veľká Studená dolina - Prielom - Poľský hrebeň - Velická dolina - Hrebienok. Tak po rázcestie nad Hrebienkom ideme spolu. Nakoniec sme sa rozišli už na stanici, lebo on hľadal úschovňu pre batožinu, kde si odloží kufor. Prvý raz som sa viezol v nových kabínach lanovky. Výrazný rozdiel oproti tým starým - aspoň pre mňa - bol akurát v tom, že kabínky sú zhora presklené a pojmú viac cestujúcich. Cestovné pre dôchodcu sa oproti minulosti - aspoň mám taký pocit - nezmenilo: 180 korún.

Nepríjemné bolo to, že výhľad nebol nijaký. Všetko bolo v hmle. Ako je niekedy krásne vidno z Hrebienka Lomnický štít, tak teraz nebolo vidno vôbec nič. Ako keby tatranské štíty ani neboli. Dúfal som, že hmla sa časom rozostúpi.

Cítil som po včerajšku nohy. Boleli ma stehná - asi som prehnal včerajšie tempo, aby som sa stihol vrátiť. Rozpisové časy totiž nepočítajú so zastávkami, fotením, otáčaním sa a obdivovaním tatranských krás. Ale človek sem ide preto; nie aby lámal rekordy.

Kráčal som modro značeným chodníkom, predbehli ma dve dvojice mladých ľudí. Vlhký chlad sa spočiatku vrezával pod kožu, ale postupne som sa zohrieval a začal zo seba zhadzovať vrstvy: najprv vetrovku, potom mikinu, až nakoniec som išiel len v tričku. Keď som pocítil chlad, hodil som si na seba tenkú vetrovku. Tú som potom každú chvíľu dával dole a zase si ju obliekal. Strata času - ale čo už? Človek sa nesmie ani prehriať, ani vychladnúť. Dlho nebolo vidno vôbec nič. Prechádzal som okolo Kráľovského žľabu, Birkenmalerovho piliera, Veverkovho žľabu, Sawického piliera, ale nevidel som ich. Všetko bolo zatreté bielou farbou. Až pri mostíku, ktorý križuje Veľký Studený potok, bolo čosi ako-tak vidieť. Tu som dostihol jednu z dvojíc, ktorá ma nad Hrebienkom predbiehala. Tú druhú som už viac nestretol. Bola rýchlejšia.

Pri Vareškovom plese som zišiel zchodníka a pofotil si ho. Vedel som, že snímky nebudú nič moc; ako nedoostrené. Kúsok vyššie som už zazrel dolný cíp ohnutého Dlhého plesa, ale chatu vidno nebolo. Ležala tam hmla. Zjavila sa predo mnou až vtedy, keď som bol tesne pred ňou.

Nezdržoval som sa, lebo som chcel odfotiť aspoň Sesterské a Zbojnícke plesá, pokým sa to azda ešte ako-tak dá. Najväčšie Nižné Sesterské pleso, hneď nad chatou, vedľa kóty, kde sa chodník rozdvojuje na žlto značený (na Priečne sedlo) a modro značený (na Prielom), bolo v rovnomernom sivom opare, ktorý dával tušiť veľmi nekvalitné snímky.

Tak som ešte kúsok prešiel k Starolesnianskemu plesu a potom sa po žltej značke vracal späť: mal som v pláne opačnú stranu - Prielom. Trochu sa začala rozostupovať hmla a pekne bolo vidno všetky Zbojnícke plesá. Zišiel som z chodníka a pofotil ich. Potom som si povedal, že prejdem necestou až k Malému Zbojníckemu plesu. Vtedy som pri ňom zbadal kamzíka. Robil som cvak, cvak, cvak a stále sa k nemu približoval. Keď som bol od neho na päť krokov a už som mu chcel robiť portrét en face, tak odskočil. Ešte som párkrát cvakol fotoaparátom, obzrel sa, a za mnou absolútne bielo! Vtedy som si uvedomil, že si takmer nevidím pod nohy. Kde je asi tak chodník?

Vybral som sa, strašne pomaly, dávajúc pozor na to, kam kladiem nohu, tušeným smerom k žltej značke. Vtedy som začul prasknutie kameňa; niekto kráčal po chodníku a vrzgol mu pod nohou kameň. Išiel som tým smerom a o chvíľu som bol na placákoch chodníka. Vracal som sa k Zbojníckej chate zaliatej v hmle. Na chodníku som stretol zahraničného turistu, Austrálčana, ktorý mi vysvetľoval, že je hmla a nič nevidno. Len som prikyvoval.

V chate som si dal šošovicovú polievku a (ako inak) kávu. Keď som potužený vyšiel von z chaty, hmla sa medzičasom trochu rozostúpila a ja som sa rozhodol pokračovať na Prielom. Odfotil som si znovu Nižné Sesterské pleso a modro značeným chodníkom som sa vydal Kotlinou pod Prielomom k Prielomu. Keď som prechádzal okolo Malého Zbojníckeho plesa, znovu som zazrel svojho kamzíka. Bol už trochu ďalej, ale fotil som ho znovu.

Prechádzala okolo mňa smerom na Prielom skupinka Nemcov. Upozornil som ich na kamzíka a dal som si prst na ústa, akože psst; boli dosť hluční. Ale kamzíkovi to možno už ani nevadí: taký je zdomácnený.

Chodníkom som prišiel cez Kotlinu pod Prielomom do Divej kotliny, až po úpätie sedla Prielom. Veľa toho vidno nebolo, ale aj tak som videl skupinku Nemcov asi 20 metrov pred sebou ako idú do strmín Prielomu. Zvažoval som pre a proti tomu ďalej pokračovať. Zvíťazilo proti. Viditeľnosť zlá, z druhej strany reťaze. Otočil som sa a vracal sa k Zbojníckej chate.

Onedlho sa hmla znovu trochu rozostúpila. Kamzíka som už nevidel. Pofotil som si vodný prietok medzi Zbojníckymi plesami, ktorý je čosi ako ich pupočná šnúra. Pred Malým Zbojníckym plesom je prietok v skalnatej rokline úchvatný.

Pri rázcestí chodníka na Prielom s chodníkom na Priečne sedlo som znovu fotil Nižné Sesterské pleso a rozhodol sa, že prejdem do Malej Studenej doliny kTéryho chate. Ztejto strany sa síce prechod neodporúča, ale ešte som sa nestretol s tým, že by niekto za to dostal pokutu.

Starolesnianske pleso sa netvárilo veľmi fotogenicky, ale aj tak som ho cvakol. Križoval som Zbojnícky spád smerom k Sivým plesám. Hmla hustla a hustla. Keď som bol pri Sivých plesách, urobil som síce párkrát cvak, cvak, ale to boli fotografie mlieka. Radšej som to vzdal a už druhý raz sa vracal žltou značkou k Zbojníckej chate. Ani som sa pri nej nezastavil a rovnakou cestou, ako som sem prišiel, som sa vracal. Fotiť Dlhé pleso som sa ani nepokúsil. Aj tak ho nebolo vidieť. Ale v horách sa všetko mení veľmi rýchlo. Nepríjemné na tom je, že človek nevie, kedy k ešte horšiemu. Tentoraz to bolo naopak: Vareškové pleso bolo pekne vidieť, tak som ho znovu fotografoval. Tentoraz lepšie, ako na ceste hore.

Vtedy ma zrazu niekto oslovil, a ja vidím, že je to mladík, s ktorým som cestoval vo vlaku zo Starej Lesnej do Starého Smokovca. Prehodili sme pár slov a on doslova skákal po kameňoch, aby stihol vlakový spoj. Onedlho som videl hlboko pod sebou len jeho žlté tričko.

Ja som išiel svojím tempom, ktoré už nebolo nič moc. Napriek tomu ma veľmi prekvapilo, keď sa situácia zopakovala - to už nahranici kosodreviny - „žlté tričko" ma znovu pozdravilo. Keď som sa ho spýtal, že kde sa tu berie, tak mi povedal, že vyššie sedel vedľa chodníka, keď som ho predbehol. Vraj ho dostihol zamestnávateľ hneď, ako sa na mobile zjavila prvá palička signálu. Svinské mobily... Niekedy sme žili aj bez nich. Čo si to vlastne dnes tí zamestnávatelia dovoľujú? Ešte aj na pracovnej ceste otravujú...

Na privát v Starej Lesnej som prišiel niekedy po štvrtej. Domáca ma znovu pohostila kávou a asi hodinu sme pokecali, potom som si zašiel na hodinku do krčmy, ale do postele som zaliezol dosť skoro. Deň bol za mnou, išiel som dospávať.

Mlynická dolina: Štrbské pleso, Nové Štrbské pleso

Važecká dolina: Jamské pleso

Tretia túra: Stará Lesná - Starý Smokovec - Štrbské Pleso - Jamské pleso - Nové Štrbské pleso.

Keďže som sa nikam neponáhľal, pokojne som sa ráno pobalil a išiel na vlak, ktorý odchádza zo Starej Lesnej až o pol deviatej. Nerád nosím na chrbte ťažký batoh, ale spočiatku sa mi zdalo, že až taký ťažký nie je. Pred prestupom zo Starého Smokovca na vlak do Štrbského Plesa, som v suveníroch kúpil Janigovu knihu Tatry z oblakov. Vo vlaku som si ju listoval.

Keď som vystúpil z vlaku na Štrbskom plese, najprv som odbočil doľava, reku odfotím si Nové Štrbské pleso. Všade bola hmla, a ja som jej chcel nechať čas, aby sa rozostúpila, pokým prídem k Jamskému plesu. Z fotenia Nového Štrbského plesa však nebolo nič. Pleso bolo zastreté v bielej tme. Na chodník s červenou značkou k Jamskému plesu som vykročil okolo pol jedenástej. Ruksak bol čím ďalej ťažší a ťažší. Onedlho som ľutoval, že som ho nenechal v úschovni na stanici. Ale trasa Štrbské pleso - Jamské pleso je iba hodinová malina, tak som sa tým až tak veľmi netrápil. Nijako som sa neponáhľal, tí čo išli na Kriváň ma rad-radom predbiehali. Hľadal som nejakú odbočku k Smrekovickým plieskam, kadiaľ podľa mapy by mal viesť zimný bežecký lyžiarsky chodník. Po polome je to tu však dosť zmenené. Na jednom mieste bola akási bledozelená šípka, ale veľmi som jej neveril. Cesta k Jamskému plesu vedie stále cez les. Prešiel som pri kóte, kde sa odbočuje na žlto značený chodník do Furkotskej doliny. Cesta je stále plus-mínus rovina; možno veľmi mierne stúpanie (od Štrbského plesa - 1346,6 m n.m. po Jamské pleso - 1447,5 m n.m.). Dostatočne široká pre rodičov s malými deťmi a vozíčkami.

Hmla stále ležala v údolnej časti Tatier. Ako to vyzeralo vyššie, som netušil. Ani ma to nezaujímalo, lebo som tam nemal namierené. Neďaleko Jamského plesa som križoval po mostíku nielen Biely Váh, ale aj skratkový modro značený chodník, vedúci na hradskú Cestu slobody, kde je aj autobusová zastávka. Modro značený chodník stúpa tesne pred Jamským plesom smerom na Kriváň. Červená značka vedie turistu popri Jamskom plese k Trom studničkám a na Podbanské.

Obišiel som po pravej strane Jamského plesa poloblúk. Okolo plesa samé stromy - smreky, limby. Nikde naň nie je poriadny výhľad. Možno až na samotnom západnom cípe, kde sa červeno značený chodník stáča nahor. Sú tam veľké okruhliaky, tak som na ne vyšiel, že pleso odfotím. Ale nič moc. Z plesa sa dymilo a bol zastretý vhmle. Nech som sa snažil akokoľvek, vedel som, že to nebude ono.

Na spiatočnej ceste - tým istým chodníkom, ktorý ma sem doviedol - som znovu snoril pohľadom pomedzi spílené pne stromov popadaných počas kalamity, či neuvidím nejaký schodný prechod k Rakytovským alebo Smrekovickým plesám. Na jednom mieste som zazrel v diaľke Rakytovské plesá. Fotil som ich, hoci som vedel, že na snímke neuvidím to, čo videli moje oči. Prechod cez les bol absolútne nemožný. Navyše, bolo to veľmi v diaľke. Dá sa knim dostať z chodníka pod nimi, ktorý je značený modrou farbou. Ale prechod k nim je možný iba neznačeným chodníkom, ktorý z modrej značky odbočuje Doprava. Rovnako je možný prístup aj k Smrekovickým plieskam (asi hodinu chôdze modro značeným chodníkom od Štrbského plesa, odbočka na neznačený chodník Doprava a po štvrťhodine ste pri Smrekovických plieskach). Ale neradím to skúšať, mohlo by to výjsť pri pokute draho.

Uspokojenie mi prinieslo až fotenie Nového Štrbského plesa. Nemal som z neho doteraz žiaden slušný záber, hoci som ho fotil x-krát. Dokonca pred štyrmi rokmi som aj týždeň býval v hoteli Baník. Ale taký býva zákon schválnosti...

Ostatné už prebehlo normálne. Cesta vlakom do Popradu, autobusom do Brezna a z Brezna do Tisovca. O šiestej som už osprchovaný a najedený ležal v posteli vo svojom dovolenkovom byte.