Severská cesta - Dánsko, Švédsko, Nórsko 1992 - retro

Cestu na sever začíname 2. 7. 1992 v obci Vysoká nad Kysucou autobusom karosa z ČSAD Turzovka. Vyrážame smer Čadca, tu pristupujú ďalší a potom už smer Praha, kde ešte pristupuje jedna pani ročník 1919 a manželia z Karlových Varu. Odtiaľ už pokračujeme smer hraničný prechod Cínovec, zástavku máme ešte v Lovosicích. Na hranici policajti do autobusu vstúpili so psom, ten si nás oňuchal, žiaden problém a tak sme sa vtedy už po bývlom NDR vydali smer Puttgrden.

1. deň 3. júla - V Pudgardene sa naloďujeme na trejekt Dronning Margrethe II., celé to trvá približne hodinu a potom už začína plavba do dánskeho Rodby. Okolo polnoci sme v Dánsku. V dolnej časti trajektu boli tri rady koľají s vagónmi, medzi nimi autobusy a hlavne kamiony, nad nimy osobné, dodávkove automobily a motocykle. Na palube lode sa nachádzala reštaurácia, obchody, kaviareň a salonik. Na tak veľké lode sme neboli zvyknutí a bol to pre nás veľký zážitok.

Prvú noc trávime na dialničnom odpočivadle neďaleko pred Kadaňou. Bolo to čisté odpočivadlo s teplou vodou na sociálnych zariadení. Chlapi spali väčšinou na karimatkách na trávniku pri autobuse, ženy volili prevážne sedačky autobusu. Ráno sme sa po hygiene a raňajkách chystali na návštevu hlavného mesta Dánska Kodane.

2. deň 4.júla - Asi o 8 hodine prichádzame do hlavného mesta Dánska - Kodane. Po autobusovom okruhu centrom Kodane nachádzame miesto pre parkovanie. V informáciách nám odporučili pozrieť výmenu kráľovskej stráže, malú morskú vílu, zábavný park alebo Múzeum voskových figurín. Naša skupina ide cez námestie s radnicou, ktorej veža má 105 m. Na námestí je fontána a za ňou socha H. Ch. Anddersena z r. 1961. Ďalej prechádzame uličkami centra (najdrahšie obchody), vidíme vežu (35 m), kde je jedno z najstarších observatórií v Európe. Prichádzame ku kráľovskému palácu, kde nás "vítajú" vojaci - stráž v čiernom čo znamená, že kráľovná Magareta nie je v paláci, inak by kráľovská stráž bola v červenom. Kráľovná vládne od roku 1972 a je to od 14. st. prvá kráľovná. Medzi kostolom a vodotryskom bol kráľovksý palác a pár metrov pred vodotryskom prístav, kde kotvila obrovská loď "King of Skandinavia", ktorú sme neskôr videli aj v Osle. Cestou k "malej morskej víle" sme prechádzali okolo krásnej fontány. Poobede, po 14. hodine sa už z Kodane vydávame na cestu asi 40 kilometrov do prístavného mesta Helsingor. Tu sa opäť naloďujeme na trajekt Prinsesse Elizabeth. Loď vyráža z prístavu, my opušťame Dánsko a asi po polhodinovej plavbe, je to približne 6 kilometrov, už loď pristáva vo švedskom meste Helsinborg. Počas tejto plavby väčšina z nás nasledovala ostatných cestujúcich, ktorí sa nahrnuli do obchodu na nákup. Počasie sa v ten deň vydarilo, väčšina sme takýmito loďami plávali po prvý krát, takže to bol zážitok. Tiež nás v Kadni prekvapili vodiči. Na mieste kde neboli semafory, hneď zastali a umožnili chodcom prejsť cez prechod, na čo sme my neboli z domova moc zvyknutí. Naša cesta pokračovala smer mesto Kalmar, blížil sa už večer. Noc sme strávili v stanoch na súkromnom pozemku so súhlasom majiteľa asi 150 metrov od mora. Boli tam i sprchy v drevenej búdke, voda tam ale tiekla dosť chladná. Majiteľ za pomoc, tým že nám poskztol miesto k stanovaniu, nechcel nič, že je to samozrejmosť. Tak sme mu nechali aspoň dve moskovské, pivo a nejaké prospekty o Československu .

3. deň 5. júla - Doobeda prechádzame cez veľke mesto Kalmar, ktoré má približne 30 000 obyvateľov. Odtiaľ pokračujeme cez most vybudovaný v roku 1972 na ostrov Öland. Tento most o dĺžke 6.072 metrov vtedy patril k najdlhším v Europe. Öland je druhým najväčším ostrovom Švédska. Jeho dĺžka je 140 kilometrov, šírka je 4-16 kilometrov. Má rozlohu 1345 km² a žije na ňom 25 000 obyvateľov. Na ostrove je viac ako 400 veterných mlynov a nachádza sa tu i najväčšia step na severe Európy o rozlohe 300 - 400 km². Po moste sa vracieme späť a poobede navštevujeme mesto Nörköping, štvrté najväčšie mesto Švédska s približne 100 000 obyvateľmi. V roku 1992 sa tu na futbalovom štadione odohrali zápasy Majstrovstiev Europy 1992. Zaujímavosťou v meste bol kaktusový parčík, v ktorom sa nachádzalo 25 000 kusov kaktusov. Cez noc stanujeme opäť na súkromnom pozemku.

4. deň 6. júla - navštevujeme hlavné mesto Švédska Stockholm, v ktorom vtedy s predmestiami žilo 1,5 miliona obyvateľov. Hlavným cieľom našej skupinky bola návšteva televíznej veže Kankunen, ktorá je vysoká 155 metrov a ročne ju navštívi asi 300 000 návštevníkov. Okolo 14. hodiny opúšťame hlavné mesto a pokračujeme ďalej na sever. Našou nasledujúcou zástavkou je mesto Uppsala, ktoré nás privítalo búrkou, ale o chvíľu sa počasie zlepšilo. Prezreli sme si najväčší kostol severnej Európy asi 110 metrov dlhý a biskupské sídlo. Večer vyrážame ďalej na sever do asi 100 kilometrov vzdialeného mesta Gavle, kde sme si pozreli staré historické uličky podobné Zlatej uličke v Prahe. Okolo polnoci sa složíme pri odpočívadle s možnosťou trocha sa poumývať teplou vodou.

5. deň 7. júla - pokračujeme ďalej, navštevujeme mesto Umea. V obchodnom centre kupujeme potrebné veci ale i nejaké suveníry. V meste je lyžiarské múzeum, kde majú aj lyže bývalej švédskej lyžiarskej hviezdy - Ingemara Stenmarka. Z mesta Umea cestujeme do 132 kilometrov vzdialeného mesta Skellefteå, kde dôjdeme pred obedom. Zaparkovali sme blízko hotela Scandik, prezreli sme si kostol v strede mesta a navštívili informačné centrum. V meste nás zaujala ulička Divokého západu. Po 14. hodine toto mesto opušťame. Sme už v Laponsku, v jeho centre, mestečku Arvidjaur. Arvidsjaur bol zo začiatku starým zimným trhovým strediskom Laponska. Pred sto rokmi tu žilo asi 30 stálych obyvateľov, dnes ich tu žije cez 5 000. Nachádza sa tu laponské múzeum, kde môžete vidieť stavby, náradie a odevy ľudí, ktorí tu žili. Cez mesto sme sa prešli po hlavnej ulici tvorenej nízkymi domami, na prízemí s obchodíkmi, v ktorých sa predávali hlavne suveníry pripomínajúce Laponsko. Celé toto mestečko pôsobilo na nás akýmsi dojmom kľudu a pokoja. Po mestečku Arvidisjaur je naším najbližším cieľom severný polárny kruh. Ideme cez krajinu veľmi málo obývanú ľuďmi, cez cestu nám začínajú prebiehať soby. Sú to ale posledné soby, ktoré vidíme voľne sa pohybovať v prírode. Niektorým sa podarilo vyfotiť si ich z autobusu. Severný polárny kruh dobíja Karosa asi o 20:36 hod. Na tento fakt nás upozorňuje tabuľa, okrem ktorej tu nie je nič viac (len pár desiatok metrov na kopci je akási budova - asi hotel). Nikde žiadna reklama, žiaden predaj suvenírov, čo nás prekvapilo. Z fotografií je vidieť ako to tu vyzerá - cesta - vpravo tabuľa, vľavo jazero. Po vystúpení z autobusu samozrejme prvá naša cesta vedie k tabuli kde sa všetci fotografujeme. Potom okolo cesty rozložíme variče a večeriame na severnom polárnom kruhu! Niektorí chalani sa v jazere dokonca vykúpali. Náš vedúci Tono na to doplatil, o pár dní dostal veľké teploty. Z tohto príjemného miesta odchádzame za svetla o 22:10 hod smerom k mestu Kiruna. K spánku sa ukladáme asi 5km pred Kirunou na lúke. Je síce niečo po polnoci, ale svetlo. Okrem komárov nám znepríjemňuje pobyt v stanoch teplota okolo 0°C.

6. Deň 8. júla - O 7 ráno vchádzame do mesta Kiruna, ležiaceho asi 140km od polárneho kruhu. Jeho nadmorská výška je 579 m. n. m. V meste (na okraji) je najväčšia baňa na železnú rudu na svete (700m hlboká, 200m široká a 6 km dlhá ). Ruda sa železnicou prepravuje do nórskeho Narviku a potom loďami do sveta. Pozoruhodnou stavbou je radnica s hodinami postavená r. 1964.Táto budava bola vyhlásená za najkrajšiu stavbu Švédska roku 1964. Vo vstupnej hale boli informácie a múzeum laponských výrobkov, premietli nám aj film o Kirune. Zaujímavou stavbou pre nás bol kostol nezvyčajných tvarov. Tu v ďalekej Kirune zrovna 8. júla 1992 hral Slovan Bratislava zápas Interpoháru s miestnym klubom, ale hralo sa 150 km od Kiruny, Už sme si živo predstavovali Bratislavčanov ako by boli prekvapení, keby sme im prišli fandiť v tak vzdialenej krajine. V 10:10 hod opúšťame Kirunu a blížime sa k "našim" prvým severským horám. Asi za hodinu prichádzame do 60 km vzdialenej Nikkaluokty. Začíname hneď variť obed a turisti sa pripravujú na najvyšší vrch Švédska Kebnekaise. O 13 hod vyrážajú na 19 km túru k chatám pod Kebnekaise, kde prenocujú. V Nikkaluokte, ktorú tvorí jedna chata + turistické chatky pri jazerách + krásny drevený kostolík, zostávajú šoféri + 5 žien. V podvečer ich pozval vnuk miestneho farára na omšu do dreveného kostolíka. Medzi tými siedmymi bola aj moja žena. Rozprávala mi ako im hneď po príchode do kostola dal chlapec spevníky, z ktorých si dokonca zaspievali. Keďže vpredu sedeli Dáni, pan farár ich privítal a vybral zo spevníka dánsku pieseň a všetci návštevníci útulného kostolíka si túto pieseň zaspievali. Kostolík je malý, drevený, vykurovaný, bolo v ňom príjemne. Na manželku táto malá, milá príhoda v kostolíku veľmi zapôsobila.

7. Deň 9. júl - Turisti z osady Kebnekaise pokračujú na vrchol, ale pre zlé počasie (sneh, vietor, zima) ho nedosiahnu. Manželka sa s dvoma dievčatami vydala k jazeru Laddjujár (asi 6 km), je to v smere ku Kebnekaise. Tu premáva aj loď, ktorá skráti cestu na Kebnekaise. Na brehu bolo pekne upravené iglo, kde si posedeli na vetvičkách z briez. Tento malý prístrešok slúžil pre tých, ktorí ho potrebujú ak ich na ceste zastihne nepriaznivé počasie alebo si potrebujú len tak oddýchnuť. Cesta k jazeru vedie po drevených chodníkoch, okolo sú zakrpatené briezky (namiesto našich borovicových kosodrevín). Táto cesta k jazeru a okolitá príroda tiež zanechali v manželka veľmi dobrý dojem.

Turisti prichádzajú o 18:30 hod, dosť zničení. Našťastie sme objavili kúpeľňu, takže sa prvý a posledný raz kúpeme v teplej vode. V 21:30 hod odchádzame, lúčime sa nezabudnuteľným pohľadom na podvečerné jazero, v ktorom vo vode stojí majestátny los.

8. deň 10. júl - Okolo polnoci prechádzame švédsko-nórske hranice, na semafore svieti zelená, colníkov nevidíme, tak prechádzame ako by sme ani nešli z jedného štátu do druhého ( časy sa menia, dnes už takmer hranice s colnikmi nepoznáme ). Do rána spíme v autobuse na parkovisku v meste Narvik. Je to najsevernejšie miesto našej dlhej cesty, odtiaľto sa už pomaly budeme blížiť k domovu.

Narvik - tu sa prvý krát stretávame s Tróllmi - akýmsi národným symbolom Nórska. Predávajú ich v rôznych veľkostiach, sú nakreslení na rôznych suveníroch.

Narvik - dôležité prístavné mesto, odkiaľ sa vyváža do sveta ruda zo švédskej Kiruny.

Narvik - známe mesto z druhej svetovej vojny - bitkou o Narvik, ale aj zo svetového pohára v lyžovaní a je vstupnou bránou na ostrovy Vesterålen a Lofoty. V Narviku sme sa vyfotografovali pri tabuli, ktorá nám oznámila, že od domova sme vzdialení 3000 km. Po prehliadke Narviku sa vydávame našim autobusom na ostrovy Vesterålen. Prejdeme viacerými ostrovmi, ktoré sú pospájané krásnymi mostami.

Melbu - mestečko, v ktorom sa naloďujeme na trajekt VEØI MOLDE. Plavíme sa na ňom asi pol hodiny na Lofoty. V Melbu sa stretávame pre nás s atrakciou, na drevených koloch vidíme na slnku sa sušiť veľké množstvo rýb. Vidieť, že ľudia tu sa živia najmä rybolovom.

Svolvaer - prístavné mesto. Tu v ďalekom Svolvaere sa stretávame s jednou Bratislavčankou, ktorá si tu tri mesiace zarába ako upratovačka. Po prezretí si nie veľkého mestečka o 20:15 hod náš autobus opäť vchádza do útrob trajektu na trasu Svolvaer - Skutvik. Na pevninu vychádzame o 22:30 hod. Nocovať sa chystáme pri ceste, pri horskej rieke, guláš jeme o 0:30 hod, po runde rumu ideme spať o 2:30 hod za stáleho svetla.

9. deň 11. júla - Ráno sa vydávame smer Fauske a norsky polárny kruh. Prechádzame aj tunelmi o dĺžkách 4 700 m, 2 100 m, 800 m a 1300 metrov dlhými. O 11. hodine sme už na mieste, zastavujeme pri predajni suvenírov v kruhovej drevenej budove. Pri vchode nás víta živý sob a vo vnútri muž v domácom kroji. V tejto budove je obchod a minimúzeum. V suveníroch si prezeráme a kupujeme emblémy severného polárneho kruhu, pohľadnice, veci ktoré nám doma pripomenú návštevu tohto miesta. Obchod sa nachádza v ľavej časti, napravo je reštaurácia, kde píšeme pohľadnice. Nezabúdame ani na razítka do notesov. Odtiaľ už k autobusu, na túto prehliadku sme si dohodli polhodinu. Pred budovou sa ešte vyfotíme pri zemeguli na žulovom podstavci z roku 1990. Poobede medzi 13. a 14. hodinou sa ešte zastavujeme v Mo I Rane, ale poprchá, tak prejdeme iba niekoľko uličiek a pokračujeme ďalej. Nocujeme asi 60 kilometrov od mesta Trondheim, blízko celulozky pri meste Levanger.

10. deň 12. júla - ráno odchádzame o 8 hodine smer mesto Trondheim, je to štvrté najväčšie mesto Nórska. V minulosti bol Trontheim sídlom nórskych kráľov a ešte v dávnejšej minulosti bol sídlom Vikingov. Ide o univerzitné mesto, študuje v ňom 10 000 študentov. Navštívili sme i obrovskú katedrálu Nidaros - domen. Potom sme sa cez starý zastrešený drevený most presunuli k najstaršej časti mesta, kde sme sa poprechádzali uličkami. Zaujímave boli staré pomerne veľké domy postavené u vody na drevených koloch - pilotoch. Ďalej sme sa počas prehliadky dostali na kopec nad mesto, kde je opevnenie z delami a vyhliadka na mesto. V Trondheime sme sa ešte zastavili v jednom hoteli, v ktorom bola botanická záhrada, upozornila nás na to pani Andula, ktorá to tu už v minulosti navštívila. Koniec našej prehliadky bol v prístave a na obed už opúšťame toto pekné mesto a pokračujeme cestou E 6 na 110 kilometrov vzdialený Oppdal, kde sa na chvíľu zastavujeme. Do reči sa tu dávame s partiou českých turistov, ktorí tu boli na troch automobiloch. Nad Oppdalom sa týči vrch Hovden 1125 m. n. m., na ktorý premáva lanovka a v roku 1992 sa tu konali preteky svetového pohára v lyžovani. Na okraji Oppdalu sme ešte videli cintorín Vikingov, ktorý bol veľkej rozlohy, prešli sme iba jeho časť. Ďalej cestujeme do hôr Dovrefjell.

Zastavujeme sa v malej osade Kongsvold. Niektorí ostávajú v autobuse, i náš šef Anton, ktorého trápi teplota až 39 stupňov celzia. Ostatní balia jedlo, spacáky a stany a o 15. hodine sa vyráža na približne 15 kilometrovú túru pod Snohettu 2286 m. n. m., kde sme dorazili o 18. 30. Počasie nebolo zrovna najlepšie, i keď nepršalo, Snohettu sme nevideli vôbec, aj keď mala byť už niekde blízko. Večer po postavení stanov a po večeri sa pokusili niekoľkí z naších kolegov aj za hmly a zvýšenej oblačnosti tento kopec zdolať. Ostatní idú spať, je tu dosť chladno.

11. deň 13. júla - Táto prvá partia, ktorá sa na Snohettu vydala pred polnocou sa vrátila späť po štvrtej hodine ráno za slabého dažďa. Vtedy sa už na tento kopec chystá druhá skupina. Počasie sa ale stále zhoršuje, dážď silnie, takže väčšia časť tejto skupiny, hlavne dievčatá sa rozhodli vrátiť späť. Snohettu sme z tejto druhej skupiny zdolali teda iba traja, ja, Miro a Peter. Na vrchole sme boli asi o 6.30. K stanom sme sa vrátili po 8 hodine, okolo 11. hodiny je už náš tábor zlikvidovaný a svoje mokré veci nesieme späť k autobusu. Chvíľami vyjde aj slnko, ale opäť zasa prší. Nakoniec sa predsa len vyčasí a my konečne vidíme zasneženú Snohettu, ktorá nás počasím dosť potrápila. V Kogsvoldu už svietilo slnko a tak sme si na svahu pri autobuse sušili svoje mokré veci - stany, spacáky, karimatky a oblečenie, takže sme predviedli také sušiace teatro pre okoloidúcich turistov a motoristov. Po obschutí týchto vecí a uvarení obeda sa pokračuje na juh smerom k Åldansnesu. Opäť sa stavajú stany, po večeri, troche rumu v čaji sa ide spať.

12. deň 14. júla - Stany sú zbalené. Po 7. hodine už vyrážame a veľmi sa tešíme na dnešné zážitky. Cesta viedla kaňonom s nádhernými vodopádmi, na chvíľu sa zastavujeme a fotíme si stenu Trollveggen, vysokú asi 900 metrov, kde v roku 1974 pôsobili aj československí horolezci M. Orolín, J. Soldán, D. Bakoš a V. Petrík. Åndalsnes, mesto ruži, je prístavné mesto s počtom asi 40 000 obyvateľov, ktoré leží v skupine ostrovov, ktoré vyusťujú do Severného mora a sú pospájané mostami. Je to horolezecké a lyžiarské stredisko. Prehliadku tohto mesta každý trávil individuálne, niektorí sa boli pozrieť na mesto z vyhliadkového kopca. Kamil, náš tlmočník, si požičial bicykel a povozil sa po meste. Ostatní sa prechádzali po meste, navštívili obchody. My sme si tu kúpili kožušinu zo soba. Nechýbalo samozrejme fotenie pri Trólloch, týchto sympatických tvoroch, ktorých sa v Nórsku nachádza veľa. Z Åndalsnesu sme sa už vydali na The Golden Route - Zlatú trolsku cestu. Tu sa ukázala kvalita autobusu Karosa a nášho šoféra, ktorý bol vtedy za volantom. Zatiaľ čo on sa trápil so zákrutami, ktoré boli tak Ostré a cesta úzka, že si niektorí musel nadísť a nacúvať na viackrát. To my sme mali iné problémy bolo treba fotografovať. Výhľady sa ponúkali raz z pravej, raz z ľavej strany. Po zdolaní veľkého množstva týchto Ostrých zákrut sa dostávame na najvyšší bod tejto cesty Trollstigen, ktorý pozostáva z niekoľko väčších drevených domov a stánkov. Všade je tu plno suvenírov, koží, drevených a pletených vecí, keramiky a pri väčšine obchodíkoch samozrejme nachýba Troll. Pozreli sme si i jazierko, z ktorého vyteká voda v podobe vodopádu, ktorý sme videli z autobusu a museli sme ho prekonať autobusom ponad most. Na vrchole nakupujeme ešte fotografie, suveníry, fotíme sa a potom sa už lúčime s Trollstigenom a klesáme dole už nie takými hroznými serpentínami. Prichádzame až k prístavu Linge. V Linge vchádza náš autobus na trajekt, my vystupujeme na palubu menšieho trajektu a fjordom sa plavíme asi iba 10 minút do prístavu Eidsdal. Odtiaľ naša Karosa opäť stúpa serpentínami. Z vrcholu sa nám dnes naskytne výhľad na Geirangerfjord, zvlašť v ňom fascinuje obrovská zaoceánska loď, krorú by si človek vedel skôr predstaviť na šírom mori, než v takýchto úzkych zálivoch. Okrem tejto veľkej lode spoločnosti Cunard sme videli na vode pristávať lietadlo - hydroplán. Geiranger je malá obec na konci rovnomenného fjordu. Odtiaľ naša dnešná cesta zasa stúpa do výšok, na jednom z vyhliadkových miest sa opäť zastavujeme a ešte raz si fotografujeme tento fjord, do ktorého padá i niekoľko vodopádov s poetickými názvami, ako napríklad Sedem sestier, alebo Nevestin závoj... Cesta vystúpila až do výšky 1000 metrov, odtiaľ sa dá vyjsť na vyhliadkovú horu Dalsnibba. Tu sme už ale toľko šťastia nemali, bol tu sneh. Problém nám robila hmla, takže z vyhliadky nič nebolo. Pokračovali sme ďalej okolo divokej rieky Otty až do mestečka Lom, kde sme mali menšiu zástavku. V Lome sme si pozreli krásny drevený kostolík, jeho interier je tiež celý z dreva a okolitý cintorín tvorili náhrobné kamene osadené na trávnatej ploche. Malé námestečko Lomu tvorí iba niekoľko drevených domov, ktoré nám pripomínali domy tyrolské. Z Lomu autobusom stúpame už takmer po poľnej ceste. Cestou stretávame štyri české autobusy, ktorí chcú tiež zdolať najvyššie kopce Nórska. Rozhodli sa prenocovať ďalej od kempingu Spiterstulen. Prečo sa k tomu rozhodli, nám bolo jasné hneď, ako sme zbadali ceny v kempe, takže sme ich i my následovali.

13. deň 15. júla - O zdolanie Galdhopingenu 2469 m.n.m. sa pokúsila jedna skupina už večer, ďalšia vyrazila už včasne ráno. Na vrchol sa ale dostali iba niektorí. Väčšina mala problémy so značením a tak sme sa po blúdeniach niektorí dosť sklamaní vrátili späť a spravili sme si taký náhradný výlet peknou dolinou. Zo Spiterstulenu odchádzame o 17. hodine a vydávame sa smer Lillehamer, mestečko, v ktorom sa v roku 1994 konali XVII. zimné olympijske hry. Mesto sme si pozreli večer. Videli sme skokanské mostíky, ktoré sa vtedy stavali, halu na korčuľovanie a hodiny v mestečku odčitávali dni, hodiny a minúty, ktoré chýbali do začiatka olympiady. Mestečko Lillehamer leží v provincii Oppland, má približne 23 ooo obyvateľov, je jedným z najstarších mest norského vnútrozemia. 13 kilometrov od Lillehameru je Park skamenelin, je tu okolo 40 atrakcii pre deti. Nachádza sa tu najväčší Troll na svete, je vysoký 14 metrov. Sem sme sa ale nedostali. Večer o deviatej opúšťame toto mesto a vydávame sa smer Oslo. Prenocujeme pred ním asi 90 kilometrov.

14. deň 16. júla po raňajkách o 7:30 hod odchádzame smer Oslo. O 9 hod vychádzame na Holmenkollen - je to populárne miesto, ktoré ročne navštívi milión turistov. Ide o športové stredisko s mostíkom. 14. - 25. 2. 1952 sa tu konali VI. ZOH, ktoré otvorila princezná Ragnhild, olympijský oheň zapálil vnuk slávneho badateľa Nansen. Na olympiádu renovovali objekty Holmenkollenu a postavili nový skokanský mostík. Návštevnosť bola obrovská, napr. skoky sledovalo 150 000 ľudí. Návštevnosť na Holmenkollene býva veľká či už v zime na tradičných zimných hrách alebo v lete na koncertoch. Vedľa mostíka sa nachádza múzeum lyží, pri vstupe do múzea je socha Nansena (1861 - 1930).

Oslo - hlavné mesto Nórska, 460 000 obyvateľov (1991), 454 km², 75% tvoria lesy, najnižšia teplota -16,5°C (1991), najvyššia teplota +31,3°C (1991). Mesto bolo založené r. 1050 Hardronom. R 1300 sa stalo hlavným mestom, vtedy bola založená známa pevnosť Akershub, ktorá r. 1624 vyhorela. O jej výstavbu sa postaral kráľ Christian IV, podľa ktorého nieslo mesto názov až do r. 1925, odkedy nesie pôvodný názov Oslo. Kráľovksý palác z r. 1825 - 1844 je obývaný kráľovskou rodinou a nie je prístupný verejnosti. Striedanie stráži (veľké) je každý deň o 13:30 hod. Kráľovský palác na kopčeku sme si zvonku pozreli aj my. Od paláca sme išli hlavnou ulicou Karl-Johans Gate. Na konci ulice sme videli rôznych umelcov - hráčov, žonglérov, maliarov. Odtiaľto sme sa dostali k železničnej stanici, ktorú sme si pozreli. Ďalej sme pokračovali k moru, išli sme okolo prístavu kde kotvili obrovské zámorské lode. Videli sme tu nakladať celé kontajnery. Nad nami bola pevnosť, ktorú niektorí z nášho autobusu navštívili. Videli sme mestskú radnicu Radhuset. Ide o dominantnú stavba hlavného mesta. Postavená bola r. 1950 k 900. výročiu vzniku Osla. Stavba moderného pojatia a architektúry, na ktorej sa podielali poprední nórski umelci. Vedľa Radnice sme chceli zaparkovať, po hodnej chvíli sa šoférovi podarilo zaparkovať medzi dva autobusy. Toto jeho snaženie sledovala policajtka, ale ozvala sa až po zaparkovaní. Stáli sme totiť pre výjazdom, usmiala sa a doporučila nám na parkovanie iné miesto neďaleko. Oslo opúšťame o 17:00 hod, cestujeme okolo mesta Moss až na nórsko-švédske hranice, ktoré 19:50 hod prekračujeme v Svinesunde. Vo Švédsku ďalej pokračujeme smer Uddevalla 110 km. Nocujeme pri ceste, chránenej kopcom 116 km pred Göteborgom.

15. deň 17. júl - Ráno cestujeme cez Udevallu, zastavujeme sa v Trollhattanu, tu má byť vyrovnávacia hrádza ku kanálu, ale moc sme toho nevideli. Zdržiavame sa tu od 9-10 hod. Göteborg - prichádzame sem okolo 11:00 hod, do 15 hod máme rozchod. Autobus parkuje pod viaduktom neďaleko prístavnej budovy. My "beháme" po obchodoch, navštevujeme tržnicu. V Göteborgu je veľký prístav, a je známy detským Lunaparkom Tivoli. Je to jedno z najväčších a najznámejších miest Švédska. Z Göteborgu sa vydávame smer 280 km vzdialené Malmö - dôležitý prístav s 250 000 obyvateľmi. Začiatky siahajú do 12. storočia. Ide o mesto, ktoré vzhľadom na svoju významnú polohu menilo svoju územnú príslušnosť medzi Dánskom, Nemeckom a Švédskom. Za kráľa Gustava IV. bolo Malmö švédskym hlavným mestom. Z Trelleborgu (časť Malmö) chceme ísť trajektom do Sassnitzu, ale keďže by bol trajekt veľmi drahý, použijeme trajekt "Hamlet-Malmö" zo Švédska do Dánska. Plavíme sa od 19:55hod z Limhamnu do 21:10hod do Dragoru. V Dánsku pokračujeme na 150km vzdialené Rodby, sem sme prišli o 23:30hod, po colnici a nalodení o 23:45hod čistá plavba trvá od 0:05hod do 1:05hod. Plávali sme trajektom "Prinsesse Elizabeth", ktorý bol vyrobený r. 1973 a r. 1982 bol zväčšený (predĺžený) na terajšie parametre: ponor - 5,52m, šírka - 17,70m, výška - 39,90m, dĺžka - 144,63m, lodná skrutka - φ 3,15m, pasažierov - 1500.

16. deň 18. 7. - O 1:05hod náš autobus naposledy vychádza z útrob lode na pevninu v nemeckom Putgardene. Z tohto mesta cestujeme po tej istej trase ako na ceste do Škandinávie. Zvyšok noci trávime v autobuse. Ráno zastavujeme kúsok od Berlína. Raňajky trvajú od 7:00 do 8:45hod. Toto odpočívadlo nám veľmi pripomína naše a veľmi sa líši od tých čistých, na ktoré sme si už zvykli na severe. Pokračujeme do 200 km vzdialených Drážďan - o 10:30hod. Pochodili sme po obchodnom dome. O 13:05 hod opúšťame horúce Drážďany a za hodinu na Cínocvi aj Nemecko. Naša vlasť nám pripravila nie pekné privítanie - cestu k nemeckým hraniciam lemujú nechutné holky. Mestá sú tiež ošarpané a špinavé.

17. deň 19.7. - Ďalšiu noc trávime v autobuse tentoraz nie celú, lebo naša cesta za severný polárny kruh sa už naozaj blíži ku koncu. Večer sa spieva v autobuse, hlavne jeho predná časť. Spoľahliví šoféri zaviezli autobus do Turzovky a to už bola úplne posledná bodka za našou dlhou, peknou severskou cestou, na ktorú s manželkou radi doteraz spomíname. Veľa sme videli, veľa zažili, boli sme s partiou kamarátov, čo viac sme si mohli priať.