Bojnice - zámok a okolie

Bojnický zámok, pôvodne kamenný hrad bol v 13. storočí vybudovaný na vrchole travertínovej kopy Hornonitrianskej kotliny na úpätí časti Strážovských vrchov. Bojnícky zámok patrí k najstarším, najvýznamnejším a tiež najnavštevovanejším pamiatkam na Slovensku.

Prvá písomná zmienka o existencii dreveného hradu je v listine zoborského opátstva z roku 1113. Hrad bol počas 13. storočia majetkom Poznanovcov a tí ho budovali už ako hrad kamenný. Po Poznanovcoch hrad získal koncom 13. storočia Matúš Čák Trenčianský, ktorý ho nechal rozšíriť o dolné nádvorie obklopené priekopou. Matúšovi Čákovi hrad patril do roku 1321, po ňom v 14. a 15, storočí postupne patril šľachtickým rodom Gilethovcom, Leustachovcom a Nofftovcom. V roku 1489 bojnický hrad daroval kráľ Matej Korvín svojmu synovi Jánovi Korvínovi. Po smrti kráľa Mateja sa hradu zmocnil Zápoľský a užíval ho až do roku 1526. Na prelome 15. a 16. storočia Zápoľskovci predhradie opevnili hradbou s obrannými vežami a vstupnou vežovitou bránou. Hrad v roku 1527 daroval kráľ Ferdinand II. Alexejovi Turzovi. Turzovci na prelome 16. a 17. storočia gotický hrad prebudovali na renesančný zámok s dôrazom na reprezentáciu. Hrad dostal teda novú podobu zámku s rovnako vysokými obytnými budovami umiestnenými okolo vnútorného nádvoria a vybudovali aj priechodné priečne krídla oddeľujúce južnú časť predhradia. Po vymretí Turzovcov dal cisár Ferdinand III. bojnícke pánstvo do zálohy Pavlovi Palffimu. Po roku 1643, kedy Bojnický zámok dostali Palffiovci do dedičnej držby. Tí začali opäť jeho, teraz barokové prestavby, ktoré skončili koncom 17. storočia. V 18. a 19. storočí sa podoba zámku takmer nezmenila, až do doby, kedy Bojnícky zámok s panstvom získal jeho posledný šľachtícky majiteľ gróf Ján František Pálffi a ten sa rozhodol o jeho prestavbu na romantický zámok. Dnešná podoba zámku je výsledkom tejto neogotickej prestavby z prelomu 19. a 20. storočia podľa projektov budapeštianského architekta Jozefa Huberta. Ako vzor použili francúzke gotické hrady z údolia rieky Loiry, gotické tirolské hrady, stredovekú talianskú architektúru a tiež napríklad pápežský palác v Avignone. Táto neogotická prestavba trvala 22 rokov, sám Pálffi sa na nej aktívne podielal, kreslil, navhrhoval a riadil tieto práce. Gróf sa ale dokončenia tejto prestavby nedožil, zomrel dva roky pred dokončením, vo Viedni v roku 1908. Gróf zomrel ako starý mládenec, nemal priameho dediča, takže zákonite nastal spor jeho príbuzných o dedičstvo. V roku 1939 zámok a jeho pozemky kúpila firma Baťa, po vojne, na základe Benešových dekrétov pripadol majetok štátu. Od roku 1950 je v zámku umiestnené múzeum, ktoré si želal zriadiť aj jeho posledný šľachtický majiteľ gróf Ján František Pálffi. Vo svojom testamente z roku 1907 vyslovil želanie o sprístupnení zámku pre verejnosť a bola umožnená záujemcom možnosť prehliadky. Hovorí sa, že gróf Pálffi bol zaľúbený do mladej francúzkej šľachtičnej a upravil tento zámok v podobe jej rodiska. Rodičia svoju dcéru ale cudzincovi odmietli dať a nešťastný zaľúbenec nechal na pamiatku ich lásky nad strechou jednej z veží umiestniť veniec podobný trňovej koruny.

Dnes sme tento ,,Rozprávkový zámok" nenavštivili, ale spravili sme si okolo neho jedno kolečko. Bolo pekné jarné počasie a pohľad na tento zámok bol naozaj nádherný. Do zámku je jediný možný vstup cez bránu, je chránený opevnením a priekopami, z ktorých asi polovica je vodná. Vydali sme sa od vstupnej brány vpravo, kde je múr po polkruhovú vežu a ďalej rohový barokový altánok a parkanovú baštu chránený priekopom. Ďalej nasleduje parkanový múr, za ktorým sú grófske byty a tretie nádvorie, pred ktorou je stále priekopa. Pohľad na zámok sa stále mení, každý je nádherný. V dolnej časti zámockého parku je jazierko s malým ostrovčekom a vežičkou, na ktorý sa dá dostať vysutou lávkou, stalo sa to miestom zamilovaných, na lávke si pozamykali svoje zámky.

Odtiaľto sa treba vydať v parku severne, kde blízko vstupu do zámku rastie lipa kráľa Mateja. Povesť hovorí, že ju zasadil v roku 1301 Matúš Čák Trenčianský, v dobe úmrtia posledného kráľa z rodu Arpádovcov, Ondreja II. Vzťah k lipe mal aj kráľ Matej Korvín, ten keď pobýval v Bojniciach, rád u lipy sedával a usporiadaval pri nej rôzne oslavy, hostiny a porady. Vďaka tomu sa lipa dodnes nazýva ,,Lipa kráľa Mateja,,. Dnes už lipa nemá svoju mohutnosť, kedysi mala jej koruna priemer 36 metrov a jej konáre siaholi až do výšky 28 metrov. Tejto lipe venoval opateru aj posledný šľachtický majiteľ zámku František Alojz Pálffy, ktorý sa snažil kovovými obručami zaistiť veľké konáre pred víchricami. Lipa je od roku 1969 vyhlásená za chránený prírodný výtvor a koncom minulého storočia boli niekoľkokrát vykonané práce k jej záchrane. Lipa, ktorej vek sa odhaduje na viac ako 700 rokov stále žije, aj keď už bez svojích obrovských konárov, vyrastajú z nej nové kmene. O tom, že bola v minulosti skutočný obor dokazuje jej obvod dolnej časti zachovaného kmeňa, je to 12,5 metra. V parku blízko lipy kráľa Mateja rastie ešte jedná lipa, tá je ale ešte malá.

A od lipy sme už zasa u vstupnej brány do zámku, kde je vpravo krásna kovová fontána. Je to štvorhranný ozdobne tvarovaný kovový stĺp, svojím tvarom pripomínajúci vežu. Z jej dolnej časti vyteká voda zo štyroch vývodov. Dolnú časť fontány tvorí osemuholníkový, tiež kovový bazén, ktorý sa v dolnaj časti zužuje.

Zámok sme síce tentoraz nenavštívili, ale aj okružná prechádzka okolo zámku bola za krásneho počasia zaujímavá.