Trenčín - výlet na hrad

Trenčianský hrad, národná kultúrna pamiatka je dominantou mesta a širokého okolia. Postavený bol na strategicky významnom mieste, na dôležitej ceste cez Považie.

Najstaršie nálezy z hradnej výšiny pochádzajú zo staršej doby bronzovej. Prezimovanie jednotiek 2. pomocnej rímskej légie v Laugaricou, tak sa vtedy Trenčín nazýval, v rokoch 179 - 180 pripomína známy nápis na skalnej stene pod hradom. Je to najviac severne vysunutý doklad o pobyte na našom území. V hradnom areáli sa počas prieskumov našli aj veľkomoravské nálezy, z ktorých najstarším je murovaná stavba, rotunda so zložitým pôdorysom z 9. storočia, ktorá bola objavená pri archeologickom prieskume. Ďalšou stavbou bola veža, presnejšie jej jadro, ktorú neskôr obalili novým murivom. K výbave hradu od 13. storočia patrila aj cisterna - kameňom vyložená nádrž na vodu. Trenčín, ako hrad na hraniciach arpdovského štátu poznali už aj uhorskí kronikári. Stal sa sídlom kráľovskej župy a šľachtickej stolice, za vpádu Tatarov odolával ich náporu.

Koncom 13. storočia ho vlastnila rodina Čákovcov, ktorých najznámejším predstaviteľom sa stal Matúš Čák Trenčianský. V roku 1296 oligarcha Matúš Čák nanovo opevnený hrad povýšil na svoju rezidenciu, na svojom sídle sa správal ako samostatný panovník a vydržiaval vlastný dvor až do roku 1321, kedy zomrel počas obliehania vojskami Karola Róberta. Výstavný hrad potom využívali uhorskí krali pri medzinárodných rokovaniach. Roku 1335 sa tu stretli Karol Róbert, Jan Luxemburský, Karel IV. a zástupcovia poľského kráľa Kazimíra. K novému vzrastu významu hradu Trenčín došlo za vlády kráľa Žigmunda, keď patril jeho manželke Barbore. Vznikali tu reprezentačné priestory, zlepšilo sa opevnenie v súvislosti so zabezpečením Považia proti útokom husitov.

Od roku 1475 vyše pol storočia vlastnili hrad Zápoľskovci, ktorí hrad dostali do dedičného vlastníctva. Na hornom hrade vystavali ďalší palác a pevnosť na najviac ohrozovanom mieste, v smere od Breziny. Rozšírené opevnenie dokázalo odolať aj útokom vojsk Ferdinanda Habsburského až do roku 1528, kedy ho jeho vojska dobyli.

Poslední významní majitelia Illésházyovci, hrad kúpili v roku 1594. Premenili ho na modernú pevnosť pripravenú čeliť pred tureckým nebezpečenstvom. V polovici 17. storočia Illésházyovci hrad opustili a presťahovali sa do kaštieľa v Dubnici nad Váhom.

Cisárska posádka Františka Rákócziho II. hrad v roku 1703 opustila, ale už o rok neskoršie ho získala natrvalo. Veľký požiar v roku 1790, ktorý zachvátil mesto sa rozšíril aj na hrad, a zničil hradné budovy tak, že ich už nikto neopravoval.

Hrad bol v roku 1949 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku a začala sa jeho konzervácia a rekonštrukcia. Po jej ukončení sa hradné priestory využívajú na muzeálne účely, ale aj na výstavne účely. V historických budovách hradu sú sprístupnené expozície Trenčianského múzea a rodová galéria Illéshazyovcov.

To je tak približne o histórii hradu. Pretože bolo krásne počasie a na hrade som už nebol dlhé roky, vydal som si teda taký malý výlet. Na hrad sa vchádza predbraním s dvojicou bášt a po zaplatení vstupného cez Prvú hradnú bránu, postavenú v prvej polovici 14. storočia, ktorá bola pôvodne chránená priekopou s padajúcim mostom, sa pokračuje ďalej cez hodinovú vežu s bránou na Dolný hrad.

Dolná časť hradu je charakteristická predovšetkým obrannou a hospodárskou funkciou. Dominuje tu delová bašta, ďalej kaplnka, studňa lásky, zvyšky hospodárskych budov, mlyna a bývala hladomorňa. Delovú baštu dal postaviť palatín Alexius Thurzo okolo roku 1540 a jej dela chránili mosty cez Váh a mestskú bránu a mestské opevnenia. Gotickú kaplnku nechal postaviť Matúš Čák začiatkom 14. storočia, dnes je v nej expozícia hradnej studne. Z vystavených artefaktov tu môže návštevník vidieť mrežu zo studne, kamenné gule používané vo vojenstve, drevené vedrá na čerpanie vody zo studne, časti rumpálu, maketu zariadenia na čerpanie vody zo studne a na infopanelu historické fotografie. Na nádvorí je aj hradná Studňa lásky . Známa je povesť o láske tureckého šľachtica Omara ku krásnej Fatime, zajatkyni trenčianského hradného pána Štefana Zápoľského. Aby Omar vyslobodil Fatimu zo zajatia, sľubil, že na hrade vykope studňu. Po troch rokoch tvrdej práce sa mu to so svojími druhmi podarilo, studňa vydala vodu, ale niektorí kopáči pri tom prišli aj o život. Omar tak oslobodil Fatimu a prvú čašu zo studne doniesol panovníkovi a podal mu ju zo slovami ,,Vodu máš Zápoľský, ale srdce nemáš,,. Tak teda hovorí povesť, ale studňu vykopali pravdepodobne Katzianerovi vojaci v rokoch 1528 až 1570, ale podľa iných zdrojov ju kopali trenčianskí poddaní. Studňa Lásky, hlboká 79,2 metrov, je pod prístreškom amfiteátru, ktorý slúži pri usporiadavaní rôzných slávnostných príležitosti, kultúrnych podujatí, vystúpení hudobných telies a folklórnych súborov. Počas poriadania akcii v rámci nočných prehliadok tu vystupuje aj skupina historického šermu. Hladomorňa je juhovýchodná valcovitá bašta, ktorú nechal v 15. storočí postaviť Žigmund Luxemburský ako vyhliadkovú vežu. Neskôr slúžila aj ako hladomorňa, slúžila našťastie skôr ako zastrašovacie väzenie, podľa zachovaných dokladov v nej nikto nezomrel.

Z Dolného hradu sa dostaneme na Horný hrad, ktorý sa skladá z predrománskej rotundy útočiskovej obytnej veže, Ľudovítovho paláca, ďalej Barborínho paláca, v ktorom sú vystavené archeologické vykopávky počnúc pravekom s mamutími zubami. V paláci Zápoľských je umiestnená obrazová zbierka šľachtického rodu Illešháziovcov z obdobia 16. až 18. storočia.

Aby som povedal pravdu, paláce som nechal palácami a keďže, ako som už spomínal bolo krásne počasie, chcel som si pozrieť výhľad do okolia a vydal som sa na Matúšovu vežu. Po výstupe kamenným schodiskom po jednotlivých poschodiach je v poslednej časti ešte schodisko drevené a potom sa už vystupuje na Ochoz veže. Z Matúšovej veže je prekrásny okolitý výhľad na veľkú časť Považia, Trenčianskej kotliny, Biele Karpaty s Vršateckými bradlami, Strážovské vrchy, mesto Trenčín a okolité obce. Smerom na juh je to pohľad na mohutné gotické opevnenia, lesopark Brezina a v pozadí dominuje silueta Považského Inovca. Mesto Trenčín je vidieť dá sa povedať z vtáčej perspektívy, no proste krása. Veža bola postavená koncom 11. storočia v románskom slohu a okolo roku 1270 ju obstavali tehlovým plášťom a nadstavili. V 13. storočí ju upravili v v gotickom slohu a sprístupnili novým schodišťom. Hovorí sa, že v štvrtom poschodí veže mal Matúš Čák svoju pracovňu. V jednotlivých poschodiach veže je vystavená expozícia erbov jednotlivých majiteľov, držiteľov a kapitánov Trenčianského hradu.