Pantokrator, Corfu

Kam a jak jedeme?

Vyrážame pešo z nádherného, výborne vybaveného kempu v Rode na severnom pobreží Korfu, po ceste do Acharavi. V Acharavi odbočíme do prava na Lafki. Tesne pred vstupom do Lafki bočíme vľavo na prašnú cestu,ktorá nás dovedie k Ano Perithia a ďalej na Pantokrator.

Z Pantokratoru sa kúsok vraciame po tej istej ceste a potom na veľkej križovatke odbočíme Doprava a zchádzame dole do Nissaki. Odtiaľ potom pokračujeme po ceste do najbližšieho kempu v Ipsose.

Do Lafki sa dá dostať Green busom a z Nissaki sa tiež dá cestovať autobusom, v prípade, že by si to niekto nechcel odšliapať celé “od kempu ku kempu“.

Za čím jedeme?

Ideme na výlet na najvyšší kopec gréckeho ostrova Korfu – na Pantokrator. Údaje o jeho výške sú nejednotné, od 906m.n.m. až po 1003 m.n.m. Na vrcholovej tabuli je však napísané 917 m.n.m. Takže pravda bude niekde medzi týmito čislami... Ostatne...ono to nie je až tak dôležite...

Ráno, ešte za tmy, sme opustili Rodu a vykročili sme po prázdnej ceste smerom k Acharavi. Chceli sme tie 3 km stihnúť prejsť skôr, než začnú chodiť autá. Podarilo sa. Na svitaní sme už stúpali miernym kopcom cez olivové háje, okolo domčekov, popri plotoch, po širokej ceste smerom k Lafki. Vo vnútrozemí chodí aut relatívne veľmi málo, čiže nič nerušilo rannú krásu a občasné výhľady na more. Zopár domácich už sedelo pred bránkou svojich záhradiek, takmer tesne pri ceste – niektorí predávali víno a med, niektorí len tak sedeli a sledovali okolie. Kopec bol čoraz strmší a slnko čoraz vyššie ale napokon sme došli do Lafki.

Bolo 9 hodín. Pred Lafki sme sa rozlúčili s asfaltkou a odbočili do ľava. Vyjazdená cesta nás viedla okolo lomu a potom striedavo stúpala a traverzovala kopec a ponúkala výhľady na vysušenú, ale stále zaujímavú krajinu vnútrozemia. Miestami boli badateľné stopy po požiari. Cesta prechádzala aj cez akúsi usadlosť o dvoch-troch domčekoch, ku ktorým patril velký neoplotený dvor s dvomi obrovskými psiskami. Tie sa na nás vyrútili a štekali a vrčali a tak nás previedli až pár metrov za pomyselný kraj dvora. Potom ostali stáť a pozorovali nás, kým sme sa nestratili z dohľadu. O chvíľu na to sa pod nami objavila dedinka Ano Perithia, ako keby spadla z neba.

Neveľká malebná dedinka Ano Perithia, vraj najstaršia usadlosť Korfu vyzerala byť takmer úplne opustená. Našli sme tam však zo tri taverny a nejaký ten obchod so suvenírmi, čo bolo celkom prekvapenie. Až keď sme sa trochu porozhliadli všimli sme si tú kombináciu starého a nového, ktoré sem nevyhnutne priniesol cestovný ruch.

Oddýchli sme si a o 11stej sme vyrazili ďalej. Za Perithia sme trochu zablúdili. Našťastie už bola celkom pokročilá denná doba a tak sme našli niekoho, kto nám poradil, ako sa v tej spleti cestičiek vyznať a nájsť tú správnu. Po chvíľke na asfaltke, ktorá pravdepodobne viedla k východnému pobrežiu, sme odbočili vpravo na kamenistú prašnú cestu. Prešli sme niekoľko 180 stupňových zákrut a potom už len hore, hore, stále dopredu, smerom k Pantokratoru, ktorý bolo vidno ešte pred Ano Perithia. Bolo veľmi teplo a nikde žiadny tieň. Tú poslednú časť výstupu si ani veľmi nepamätám, pretože jediné na čo som sa zameriavala bolo, že musím kráčať, dýchať a nemyslieť na to, že sa na tom slnku určite roztopím. Ešte posledný krátky traverz a napojili sme sa na asfaltku, ktorá nás po pár sto metroch doviedla až na horu. Pantokrator nie je pekné miesto, aspoň nám sa nezdalo. Je posiaty kovovými stĺpmi – vykrývačmi, vysielačmi či anténami. Jediné pekné miesto bol monastir z konca 17 storočia, do ktorého sa dá ísť pozrieť. Z vrchu je vidieť až do Albánska a celé Korfu sme mali ako na dlani..a to ešte nebola úplne najlepšia viditelnosť.

Po hodine a pol pauzy sme sa o 16,00 vydali na cestu dole k moru na druhej strane masívu. Najprv kúsok po tej istej ceste, a potom odbočka v pravo a klesali sme relatívne strmo dole mnohými zákrutami po širokej, vyjazdenej ceste. Na ceste dole sme tiež videli jediných dvoch peších turistov za celý deň. Prechádzali sme okolo zrúcaných pastierskych domčekov a niečoho, čo pripomínalo zvyšky kaplnky alebo kostolíka. Všade boli múriky z kameňov a veľa veľa krov a pichľavej trávy. Ako sme sa blížili k moru, pribúdalo stromov a po asi dvoch hodinách sme konečne uvideli prvé domy Viglatsouri. Odtiaľ viedla strmá rovná cesta až k moru do Nissaki. Stmievalo sa. V prvom obchode sme kúpili nejaké pečivo a vykročili sme po hlavnej ceste smerom na Ipsos. Ako sa deň chýlil ku koncu a my sme ukrajovali posledné kilometre, pobrežie ožívalo, svetlá sa rozsvecovali, reštaurácie sa zapĺňali, ľudí bolo čoraz viac, v čoraz veselšej nálade. Keď sa celkom zotmelo, išlo sa po ceste oveľa ťahšie. Našťastie nás pár kilometrov do Pirgi zviezla nejaká nemecká rodinka, ktorá sa nad nami zľutovala a odtiaľ to bolo už len na skok do kempu v Ipsose. 15 minút pred polnocou sme už mali rozložený stan a stáli sme pod horúcou sprchou. A potom sme spali a spali... Až do rána.

Odhadom to bolo asi 40 km a trvalo nám to celé asi 18 hodín. Ale ako som písala, je možné si pomôcť autobusmi. Taktiež sme išli plne naložení a za sebou sme už mali pár dní takéhoto šlapania po ostrove, takže možno to v podstate nebolo až tak náročné, ako sa nám to chvíľami zdalo – len my sme boli unavení. Náročné, ale krásne, najkrajší deň z tých 14tich, čo sme na ostrove strávili. Videli sme rôznorodú krajinu: od pláží, cez olivové háje, borovicové lesy, po skaly a vyprahnuté kopce kde rastie len tráva. Videli sme prímorské letoviská, vnútrozemské dedinky a maličké usadlosti, kde je viac kôz ako ľudí a domov dokopy. Stretli sme pár milých domorodcov vo vnútrozemí, ktorí ešte nie sú otrávení hordami turistov. A vyskúšali sme si, že aj taký kopček, ktorý má len málo cez 900 metrov, sa v teplej stredomorskej klíme môže zdať ako vysokánska hora, na ktorú snáď nikdy nedôjdeme.

Jak a kde jsme se najedli a ubytovali?

Najesť sa dá asi v Ano Perithia. Keď sme tam boli my, ešte mali zavreté. Na Pantokratore je bufet, dajú sa kúpiť hranolky, cheesburger, pivo, ľadová káva....

S vodou je problém, vo voľnej prírode sme prameň neobjavili, čiže je potrebné na to pamätať a poprosiť domácich, alebo kúpiť v bufete na Pantokratore.

Co se nám nejvíce líbilo a co naopak ne?

Páčila sa nám rôznorodosť výletu, stretnutia s domácimi. A asi úplne najviac sa mi páčila dedinka Ano Perithea.

Nepáčil sa nám samotný vrchol kopca pokrytý vysielačmi.

Ostatní informace

Na horu sa dá dostať autom aj motorkou (v čase keď sme tam boli tam bolo celkom dosť motoriek a mopedov)