Pieninské okruhy
Pieniny na severe Slovenska predstavujú svojou rozlohou cca 100 km2 pomerne malé pohorie, ktoré si ešte Slováci a Poliaci rozdelili presne na polovicu riekou Dunajec. Svojou morfológiou – strmé skalné bralá, ihličnaté lesy, hlboké tiesňavy a vodné pereje však predstavujú výrazný krajinný fenomén a turisticky vyhľadávanú oblasť. Nie náhodou boli Pieniny vyhlásené za jednu z najväčších prírodných pozoruhodností Európy.
Keď som si nedávno doplnil svoju zbierku turistických máp z Harmanca (Vojenský kartografická ústav, turistické mapy 1:50 000) o nové tituly z pohraničných Poľsko-slovenských oblastí (158 až 163) hneď som narazil na viacero lokalít, ktoré sľubovali zaujímavé zážitky. Po podrobnejšom plánovaní a študovaní podkladov som si pripravil nejaké túry, ktoré spĺňali moje požiadavky:
1. začiatok aj koniec túry na jednom mieste, kde ponechám auto
2. okruh absolvovať za jeden deň, cca 6-8 hod
3. navštíviť maximum miest v okolí označených ako turisticky zaujímavé
4. denne aspoň jeden vrchol s ďalekým rozhľadom
V nasledujúcom texte by som sa s vami rád podelil o dve z týchto túr, ktoré som absolvoval v ideálnych podmienkach tohoročnej jesene začiatkom septembra. Stabilná tlaková výš nad strednou Európou dovoľovala zabudnúť na pláštenky či hrubé svetre. Celé dni bola obloha modrá bez mráčika, optimálna teplota 20-23 st.C a cez obed príjemný ochladzujúci vetrík. K orintácií som využil turistické mapy z Harmanca č. 103 (Spišská Magura – Pieniny) a tiež trošku novšiu č. 159 (Beskid Sadeski – Pieniny).
Na najvyšší vrch Pienin.
Prvú túru som naplánoval na najvyšší vrch Pienin, ktorým nie sú Tri Koruny, ako si väčšina návštevníkov Pienin myslí, ale Vysoké skalky (resp. poľský Wysoká resp. Wysokie Skalki 1050 m.n.m.). Vrchol Vysokých Skaliek leží v tzv. Malých Pieninách, ktoré tvoria hraničný hrebeň medzi Slovenskom a Poľskom na východnom okraji Pienin smerom k Ľubovnianskej vrchovine. Keď som si v turistickom sprievodcovi prečítal, že vlastný vrchol tvorí skalné bralo s ideálnym skoro kruhovým výhľadom na okolie bolo jasné, že ho musím navštíviť ! Ešte musím upozorniť na malý názvoslovný chaos: niektoré vrcholy tú majú rozdielne slovenské a poľské názvy, ktoré sa však v okolí prekrývajú. Napr. vrchol Vysoké skalky je po Slovensky kóta 1049,8 m.n.m., poľsky sa označuje ako Wysoká, naopak Slováci Vysoku označujú vrchol východnejšie od Vysokých Skaliek – kóta 1012,8 m.n.n. Podobne Wysoki Wierch (899,5) je poľsky, Slovensky sú to Šlachovky, Poliaci zase Szlachowki označujú sedlo pod Rabsztýnom, kdežto na slovenskej strane je Vysoký vrch kóta 805 m.n.m. západne od Kyčery.
Pracovné povinnosti ma zaviedli do Starej Ľubovne, ale našťastie sa mi darí rýchlo všetko ukončiť a už o 9,00 vyrážam autom smer Stará Ľubovňa – Hniezdne – Červený Kláštor. Už po ceste medzi Hniezdnym a Kamienkov sa na obzore črtá morfologicky výrazná Kyčera a vpravo od nej biele bralo Vysokých Skaliek. Medzi obcou Kamienka a Stráňany leží tzv. Stráňanske sedlo (730 m.m.m) oddeľujúce Pieniny od Spišskej Magury. Turistický rázcestník, kamenný kríž vedľa cesty, jedná drevená lavička a informačná tabuľa o pešom hraničnom prechode do Poľska je všetko, čo v sedle nájdem. Našťastie sú okolité lúky intenzívne kosené a tak odbočujem z hlavnej cesty a parkujem auto na lúke vedľa kríža. Po prezutí a ustrojení vyrážam presne o 9,15 po zelenej značke smer sedlo pod Vysokou na hraničnom hrebeni. Zo začiatku vedie cesta príjemným stúpaním po lúkách, po prvej ostrej dvojitej zákrute nasleduje strmší výšľap do sedla za Kyčerou. Príjemným prekvapením sú asi 2 či 3 drevené lavičky, ktoré po stupaku priam vyzývajú na krátky oddych a pohľady na Tatry na obzore. Nasleduje Ostrá zákruta Doprava a potom už len vrstevnicový chodník najprv malým lesíkom, potom lúkou a nakoniec hustejším smrekovým lesom do sedla. Dostávam sa na štátnu hranicu do sedla medzi Vysokou (1013) a Vysokými Skalkami (1050), zelená značka sa spája s modrou hrebeňovou a otvárajú sa pekné pohľady na SZ do doliny smerom na Jaworki. Celkový čas výstupu je cca 30 min, čo ma príjemne prekvapuje, očakával som oveľa náročnejší aj dlhší výstup zo sedla.
Keďže značkovaný turistický chodník vlastný vrchol Vysokých Skaliek obchádza po vrstevnici severným úbočím, volím ďalší postup po hraničnom chodníku okolo bielo-červených pätníkov. Po pár metroch znovu vstupujem do hustého smrekového lesa, nasleduje strmší výstup suťoviskom až sa dostávam pod 5-7 m vysokú kolmú skalnú stenu. Tu si prvý krát uvedomujem, že toto asi nie je ten správny chodník na vrchol, ale predstava ďalekých rozhľadov ma ženie hore. Dúfam len, že dole bude viesť aj iný, menej exponovaný chodník. Po krátkej „horolezeckej“ vsuvke (asi tak III-) sa konečne ocitám na vrcholovej skalnej plošine – cca 4 x 15 m, kolmé steny cca 10-15 m dole. Vydychujem, skladám batoh a vyberám ďalekohľad a foťák – rozhľad predčí všetky moje predstavy. Skoro ideálny kruhový výhľad – na východe Ľubovnianská vrchovina, v diaľke Stará Ľubovňa, vedľa v diaľke na obzore Levočské vrchy, JV dole Stráňanske sedlo ( s mojim autom ) a nasleduje Spišská Magura na juhu. Ďalej na juhozápad dolina Lipnického potoka s Veľkým Lipníkom (Stráňany sú schované za Kyčerou), nasleduje zalesnený masív Plašnej (880) s Haligovskými skalami na južnom úboči, ktorý prechádza do doliny Lesnického potoka. Za nimi v diaľke sa týči biely vrchol Troch Korún (982) s prielomom Dunajca. Len SZ výhľad na hrebeň Malých Pienin a dolinu Szczawnice zacláňajú vysoké smreky. Korunu tomuto výhľadu dávaju samozrejme Tatry na JZ horizonte – od Slavkovského štítu cez Lomničák, Ľadový, Kežmarský až po Havran a Vidly v Belanských Tatrách.
Posilňujem telo desiatou a relaxujem asi 20 min, k slovu sa následne dostáva foťák. Po chvíli sa ozývajú hlasy a na plošinu vystupujú ďalší turisti z poľskej strany. Aspoň mi ukázali ďalšiu prístupovú cestu. Krátke zvítanie, asistencia pri vrcholovej fotke a zostupujem ich chodníkom, ktorý sa nedá porovnať s mojou horolezeckou trasou. Asi po 5 min strmého klesania sa dostávam do sedielka, kde sa opäť stretávam s modrou značkou vedúcou hrebeňom Malých Pienin. Ďalším príjemným prekvapením je netradičná úprava chodníkov v ílovitej bahnitej pôde – medzi dva drevené brvna sú uložené ploché kamene a tvoria tak akúsi kamennú dlažbu. Po pár metroch hustým smrekovým lesom sa dostávam k razcestníku, kde sa odpája zelená značka od modrej. Po modrej by som sa dostal späť do sedla pod Vysokou, zelená schádza do obce Jaworki cez známu rezerváciu Wawoz Homole. Nasleduje asi 500 m strmšieho klesania lúkami k potoku, kde zelená značka pokračuje miernym klesaním po širokej lesnej ceste. Asi po ďalších 700 m sa dostávam k peknému skalnému amfiteátru, kde pózujú celé skupinky turistov pred svojimi foťakmi. Je tu aj drevená smerovka pozývajúca k neďalekej bačovke, kde dostať „herbatu aj pivo“. Volím teda malú odbočku vpravo a po krátkom lesíku z borievok vychádzam na rozľahlé lúky, ktoré klesajú až dole do obce Jaworki. Naľavo končí malý vlek a vedľa je spomínaná bačovka – dva drevené búdy, malá ohrada pre ovce a zopár drevených stolov a lavíc. Uprostred (ako z rozprávky o perníkovej chalúpke) – Algida mraziaci box + Algida slnečník a PEPSI chladnička ! Len namiesto ježibaby mladá, trošku unudená brigádnička. Neodolám chladivému moku a až dodatočne si uvedomuje že nikde nevidím elektrické prípojku. Žeby solar panel ?
Vyťahujem mapu a premýšľam, či sa pustiť popod vlek dole do dediny príjemnou poľnou cestou. Našťastie sa rozhodujem ešte vrátiť späť na zelenú, pretože ako neskôr zisťujem by som prišiel o druhu najväčšiu atrakciu dnešnej túry – roklinu Wawoz Homole. Po zelenej značke prichádzam na peknú poľanu z dvoch strán ohraničenú strmými skalnými stenami, kde je množstvo drevených stolov a lavičiek (a tiež skoro prázdne odpadkové koše !) Opäť sa tu vyhrievajú a oddychujú celé skupinky turistov, ktorí absolvovali výstup roklinou. Roklina Wawoz Homole je považovaná za jednu z najkrajších prírodných scenérií Pienin. Strmé skalné steny sa týčia skoro 120 m nad potokom, menšie vodopády a pereje tvoria dynamickú kulisu. Kaňon je asi 1,5 km dlhy, nie tak náročny ako rokliny Slovenského raja a mne osobne pripomína úsek Bielej Opavy medzi Karlovou Studánkou a Ovčárnou pod Pradedom. Na začiatku kaňonu míňam drevený kiosok, kde sa vyberá vstupne 1,5 Zl za vstup do rezervácie.
Stojím na asfaltovej ceste na začiatku obce Jaworki a rozmýšľam kam ďalej. Naľavo vidím siluetu bývalého pravoslávneho kostola v ktorom je originálny drevený ikonostas z roku 1926. Obec Jaworki je posledná obec v doline potoka Grajcarek, ktorý ústi v neďalekej kúpeľnej Szczawnici do Dunajca. Na juhu je ohraničená hrebeňom Malých Pienin (bradlové pásmo – vápence), na severe masívom Beskydu Sadeckého (flyš – ílovce a pieskovce). V bezprostrednom okolí tejto obce sa sústredilo viacero prírodných zaujímavosti, ktoré stoja za návštevu: spomínaný kaňon Wawoz Homole, Biala Woda (vápencové bralá a lúky), Zaskalskie Bodnarowka (skalný kaňon), Wysoke Skalki a Dziad i Baba, Bazaltowa skalka...
Prechádzam obcou na horný koniec – v obci je viacero podomových obchodíkov s potravinami, nachádzam asi 3 miesta, kde ponúkajú čerstvého „pstruga na grzile“, míňam aj originál rodeo s možnosťou jazdy na koni. Podľa mapy by na hornom konci mala byť nejaká chata či ubytovňa, kde sa mienim posilniť. Bohužiaľ celý areál je zarastaný burinou a uzavretý, pripomína podnikovú chatu či pioniersky tábor z 80. rokov minulého storočia....
Konečne sa dostávam na rozcestník žltej a červenej značky: červená stúpa vľavo na Ruski Wierch, do sedla Obidza a až do Piwnicznej. Ja pokračujem po žltej spevnenou cestou popri potoku do doliny Bialej Wody až na Sedlo Rozdiel. Míňam posledné domy (v jednom z nich využívam pozvanie na pohostenie v drevenom altánku na dvore. Ponúkajú herbatu, kávu, pivo a samozrejme grilované pstruhy). Okolie tvoria krajinársky príjemné lúky s malými poličkami, solitérne listnáče a borovice. Po pár minútach prichádzam k závore, informačnému panelu a malej vrátnici: som na začiatku rezervácie Biala Woda. Za pobyt sa opäť vyberá vstupné 1,5 Zl. Vlastnú rezerváciu tvoria jednotlivé strmé skalné brala, ktoré obteká pomerne vodnatý potok. V hornej časti rezervácie sa žltá značka odpája od potoka a prudšie stúpa poľnou cestou po lúkach na hrebeň. Míňam ďalšiu drevenú bačovku, kde vás ochotne pohostia svojimi prírodnými produktmi. Využívajú na to jednoduchý marketingový ťah – obyčajný drevený stôl a lavičky na sedenie vedľa turistického chodníka. Po strmom výstupe z doliny si väčšina turistov totiž zasadne na krátke vydýchanie a pekný výhľad do doliny. A už sa z neďalekej bačovky niečo nosí na stôl...
Posilnený absolvujem posledný úsek cesty výstupu do sedla Rozdiel. Žltá značka sleduje poľnú cestu lúkami a pasienkami, stúpanie sa zmierňuje a v závere sa dostávam k lesíku, kde sa pripájam na hrebeňovú modrú značku. Na križovatke žltej a modrej je turistický hraničný prechod Slovensko Poľsko, pekné výhľady na západ na dolinu Grajczarka až po Kroscienko, na jv smerom na Ľubovniansku vrchovinu. Môj subjektívny dojem je, že sa mapa mýli – križovatka žltej a modrej nie je priamo v sedle Rozdiel, ale asi 500 m severnejšie na južných svahoch Grúnika (936 m.n.m.). Nemám sebou výškomer ani GPS aby som to potvrdil, ale žltá s modrou sa nekrižujú v najnižšom mieste na hrebeni. Vzhľadom na okolitú krajinu – rozľahlé lúky a pasienky, červeno-biele hraničné pätníky sa však nemožno stratiť.
Po krátkom oddychu nastupujem na záverečný úsek dnešnej túry. Čaká ma modrá hrebeňovka na Vrchriečky ( 966), Vysokú (1013) a do sedla pod Wysoké skalky (1050). Najprv mierne klesanie do najnižšieho miesta sedla, potom znovu výstup lúkami po hrebeni na nevýrazný vrchol Vrchriečky (966). Okolo lesnej škôlky sa chodník zatáča vpravo a vchádzam do riedšeho lesa. V tomto úseku už značka nejde priamo po hrebeni, ale po severozápadnom úbočí skoro po vrstevnici lúčnatým terénom. Míňam vrchol Watrisko (1015) s výrazný skalným bralom, nasleduje mierny zostup po lúkach a znovu nástup do lesíka na severnom úboči Vysokej (1013). V týchto miestach je slovenská strana hrebeňa husto zarastaná lesom, poľskú stranu tvoria príjemne lúky. Konečne sa dostávam na križovatku modrej a zelenej značky, kde som ráno prekročil hranicu. Posledné pohľady na blízky najvyšší vrchol Pienin a po zelenej značke zostupujem na slovenskú stranu. O necelých 20 min. som pri aute v Straňanskom sedle a bilancujem dnešnú túru.
Najkrajšie úseky : Wawoz Homole, Biala Woda a modrá hrebeňovka zo sedla Rozdiel zhruba po Watrisko (1015).
Najkrajší výhľad – vrchol Vysoké skalky (1050). Najstrmšie úseky: stredná časť zelenej značky za dvojitou zákrutou medzi Straňanským sedlom a hranicou pod Vysokými Skalkami, najvrchnejšia časť zelenej (na poľskej strane) spod Vysokých skaliek po potok do rokliny Wawoz, asi polovica úseku na konci doliny Bialej Wody po Sedlo Rozdiel na žltej značke.
Možnosti občerstvenia: v obci Jaworki viacero obchodíkov a malých domácich občerstvení. Podobne drobné občerstvenie ponúkajú viaceré bačovky v strednom úseku zelenej značky (nad roklinou Wawoz Homole) a tiež v hornom úseku žltej značky (nad Bialou Wodou).
Iná varianta tejto trasy je autom do Litmanovej na horný koniec a po žltej do sedla Rozdiel. Menšie prevýšenie ako zo Stráňanského sedla, možnosť absolvovať v opačnom okruhu ako som šiel ja, najmä roklina Wawoz Homole bude zrejme pútavejšia zdola hore. V závere sa možno vyhnúť náročnému výstupu na Vysoké skalky modrým chodníkom len po jeho severnom úpätí (prídete však o prekrásne výhľady). Celá tura mala cca 16,5 km a trvala mi s prestávkami celkom 6 ho 45 min. Časový rozpis je v tabuľke:
Prielomom Dunajca
Stabilné počasie a silné zážitky z predošlej túry ma po pár dňoch „vyhnali“ absolvovať ďalší úsek v tomto prekrásnom pohorí. Volím podobnú variantu, len tentoraz za východiskový bod vyberám Lesnicke sedlo (720). Sedlo oddeľuje najsevernejšiu časť slovenských Pienin – dolinu Lesníckeho potoka a prekrásny prielom od zvyšku Slovenska. Do sedla vedie štátna asfaltová cesta alebo červený turistický chodník z obce Veľký Lipník. V sedle je malé parkovisko, turistický rozcestník, autobusová zastávka, zopár drevených lavičiek a malý drevený domček s občerstvením („otvorené denne 11-19 hod, mimo nepriaznivého počasia“). Zo sedla sú pekne výhľady na sever na výrazne skalné bralo Rabštín (842) a vedľa plochý hôľnatý vrchol Wysokí Wierch (Šľachovky 899 m.n.m) a ďalej na sz skalné steny prielomu Lesníckeho potoka. Na juhu môžeme sledovať dolinu potoka Lipník s dedinou, severné svahy Spišskej Magury a na jz siluetu Tatier. Toto miesto stojí za zachádzku pri ceste z Červeného Kláštora do Starej Ľubovne.
Po krátkom ustrojení vyrážam o 9,00 hod po červenej turistickej značke na západ po poľnej ceste smerom na Plašnu (889) a Červený Kláštor. Trasa vedie širším hrebeňom kosenými lúkami s peknými pohľadmi na obe strany. Postupne sa stúpanie zvyšuje a dostávam sa k televíznemu vykrývaču na okraji smrekového lesa, kde je drevená lavička a stôl. Odtiaľ pokračuje príjemný vrstevnicový chodník po severnom úboči hrebeňa hustým lesným porastom označeným na mape ako Haligovčík. Občas sa vyskytnú malé skalné bralka, postupne pribúda borovíc. Náhle vystupuje po ľavej strane chodníka vysoké skalné bralo (asi 50 m dlhé, 15-20 m vysoké) s kolmou, skoro previslo stenou nad chodníkom. Neodolám a vraciam sa späť na jeho začiatok, tu odbočuje slabo zreteľný chodník na jeho južnú , miernejšiu stranu. Vstupujem do riedkeho borového lesa, chodník sa mení na skalné suťovisko a náhle prudko zatáča vpravo a cik-cak vystupuje na vrchol brala. Vrcholová hrana je asi 1 m široká, cca 5 m dlhá a kolmo spadá na sever do 20 m hĺbky (len pre odvážne povahy !). Z tejto hrany je pekný výhľad na sever na Lesnícky prielom, dolinu Szszawnice a vrchol Troch Korun na západe. Pre mňa je to aj „prieskumná vyhliadka“, keďže mienim trochu upraviť svoju pôvodnú trasu. Po červenej už nemienim ísť až na Červený Kláštor a prielomom Dunajca do Lesnice a späť asfaltkou do Lesníckeho sedla. Za Plašnou mienim z červenej odbočiť na sever a po hrebienku zísť do sedla Targov na križovatku modrej a žltej. A práve lúčnaté sedlo Targov je odtiaľ ako na dlani. Ďalekohľadom objavujem severne nad Lesnicou na južnom úboči hrebeňa Malých Pienin (niekde v miestach pod Šafranovkou) drevený skanzen. Predpokladám, že ho neskôr uvidím priamo na trase modrej hrebeňovky, čo sa mi ale popoludní nepodarí (ďalší dôvod sa sem vrátiť).
Po chvíli výhľadov sa vraciam z brala späť na červenú značku a pokračujem na západ. Po pár metroch sa sprava pripája zelená značka z Lesnice. Dostávam sa do sedla Pod Plašnou a zelená značka sa zase odpája vľavo dole do Haligoviec. Asi 20 m severne od rozcestníka červená – zelená je drevený prístrešok s lavičkou a výhľadom na Lesnicke lúky a ďalej na východ až po Rabštín. Zo sedla mierne stúpam riedkym borovicovým porastom na nevýrazný vrchol Plašna (889). V riedkom borovicovom lese sa striedajú malé lúčky ale s obmedzeným výhľadom na juh. Asi po 300 m značkovaný chodník postupne zatača vľavo a ja sa vydávam na malú skúšku svojich orientačných schopností. Túto trasu odporúčam len majiteľom GPS alebo podrobnej mapy (napr. list 27-14-22), prípadne tým, ktorí sa neboja zablúdiť a opäť nájsť v lese...
V malom sedielku odbočujem z červenej turistickej značky na sever a nevýrazným lesným chodníkom po plochom hrebeni pomaly zostupujem po severných svahoch Plašnej. Po pár minútach prichádzam na malú lúčku, z ktorej vedie strmo dole málo priechodná lesná cesta. Klesanie sa pomaly zmierňuje a konečne vychádzam z lesa na lúčne sedlo Targov pri kôpke dreva, ktorú som videl z vrcholku skalného brala Haligovčík. Napravo sa otvárajú výhľady na hornú časť Lesnického potoka a v pozadí hrebeň Malých Pienin. Naľavo dolina potoka Huty ústiaceho do Dunajca a v pozadí majestátne Tri Koruny. Po pár metroch lúkami prichádzam na lesnú cestu, kde je drevený prístrešok s lavičkami, turistický rázcestník a križovatka modrej a žltej značky. Modrá vedie z Lesnice severnými úbočiami Plašnej do Červeného Kláštora, žltá len zo sedla Targov do prielomu Dunajca pri Hutách. Po žltej schádzam dole do doliny najprv lúkami po pravom brehu potoka, asi v tretine doliny drevenými schodmi do malej roklinky a pekným dreveným mostíkom prechádza chodník na ľavý breh. V dolnej tretine doliny sa chodník opäť vracia na pravý breh a pokračuje už širokou lesnou cestou až vyúsťuje kolmo na červenú značku – Pieninská cesta prielomom Dunajca. V týchto miestach bývalej osady Huta sa strmé svahy prielomu viac vzďaľujú, je tu aj väčšia lúka a opäť drevený prístrešok s lavicami. Prvú tretinu dnešnej túry som teda zvládol celkom úspešné.
Nasleduje pokojný, oddychový úsek po červenej značke prielomom Dunajca až na poľskú hranicu. Chodník – skôr udupaná štrková cesta vedie po pravom brehu, asi 5-10 m nad hladinou Dunajca, časté sú drevené lavičky (ale aj kôpky odpadov). Po chodníku je pomerne čulá premávka turistov aj cyklistov v oboch smeroch, dole prúdom sa valí jedna plť za druhou. Tento úsek až po Lesnicu je skutočne relaxačný – pomerne široká tmavozelená rieka miestami hučí na skalných perejach, miestami sa lenivo vracia proti prúdu. Nad ňou tmavozelené lesy strmo sa týčiace do 300-400 m výšok prerušované kolmými bielymi skalnými stenami. Po rieke ticho kĺžu plte plné turistov (perlička: poľskí pltníci sú vždy v kroji, slovenskí väčšinou v civile, dokonca aj v monterkách...), občas zaškrieka čajka vyrušená z nejakého skaliska uprostred rieky, ozve sa čľapot vyskakujúceho pstruha v zatočine. Po dvoch Ostrých pravotočivých zákrutách sa pomaly blížim k ústiu Lesnického potoka. V tomto rovnom úseku pod severnými svahmi Holice (828) je pekný pohľad na vrchol Sokolice (747) a vedľa stojace bralo s fotogenickými borovicami. Sokolice sú svojou 300 m kolmou stenou padajúcou priamo do Dunajca považované za najkrajší vrch Pienin. Sledujem vrchol od hladiny Dunajca (440 m.n.m.) ďalekohľadom a priznám sa, že ľudia na vrchole (747 m.n.m) nalepení na zábradlí nad 300 m priepasťou mi spôsobujú závrat. Ale určite sa tam raz pôjdem pozrieť, veď z vrcholku ma byť najoriginálnejší výhľad na prielom Dunajca...
Nasleduje posledná Ostrá ľavotočivá zákruta a blížim sa k ústiu Lesnického prielomu. Rieka tu na sútoku s Lesnickým potokom vytvára širší amfiteáter a skalné prahy na brehoch sú obľúbeným odpočinkovým miestom turistov. Sprava sa pripája asfaltová cesta od Lesnice a tu končí modrá značka. Turistov poriadne pribudlo – až na dolný koniec Lesnice sa možné dostať pohodlne autom. Z parkoviska od chaty Pieniny vedie potom Lesnickým prielomom pohodlná cesta, alebo si môžete zapožičať bicykel alebo sa môžete previezť kočom až do prístaviska pltí na hranici. Za Ostrou pravotočivou zákrutou, ktorí obchádza hrebeň Kače sa dostávam pohodlným chodníkom na štátnu hranicu. V týchto miestach je konečná pre slovenské plte, turisti sa pešky vracajú do Lesnice prípadne využívajú „drožkárov“. Plte sa rozoberajú a na autách prevážajú na začiatok splavu pred Červený Kláštor.
Ešte malá colná kontrola na hranici, kde sa dozvedám, že turistické hraničné prechody na hrebeni Malých Pienin musím prejsť najneskôr do 19,00 hod a tiež, že sedačka zo Szczawnice na vrch Palenica (719) momentálne nefunguje ! Pôvodne som uvažoval z hranice pokračovať popri Dunajci až k ústiu potoka Grajcarek na dolnom konci kúpeľného mesta Szczawnica. Trošku si prezrieť mesto a potom sedačkou späť na hrebeň Malých Pienin (742 m.n.m.), aby som získal výšku, ktorú som stratil pri Dunajci (430 m.n.m.). teraz musím svoje plány upraviť. Pokračujem po nábreží Dunajca príjemným „promenádovým“ chodníkom s množstvom lavičiek a turistov, zľava sa pripája modrá zo Sokolice (na prevoz na druhý breh musíte použiť drevenú loďku ako kompu) až sa dostávam k informačnému stredisku Pieninského parku narodowého. Zo všetkého ma najviac zaujme plastický stôl – 3D model Pienin a okolia. Overujem si dnešnú trasu aj nedávnu trasu okolo obce Jaworki. Mapa je mapa, ale 3D model je vždy vizuálne efektnejší.
Konečne sa dostávam k dnešnej 3. tretine trasy – modrá značka sa odpája vpravo a strmo stúpa k turistickej základni a chate Orlica. Odtiaľ začína strmý výšľap na hrebeň Malých Pienin, ktorého som sa dosť obával. Chodník najprv vedie strmo lesom, asi po 15 min sa zmierňuje a vychádza na lúky. Po pár metroch sa objavuje rozcestník a odbočka žltej značky do doliny Lesníckeho potoka. Niekde na tejto žltej značke by mohol ležať drevený skanzen, ktorý som dopoludnia videl ďalekohľadom zo sedla Pod Plašnou. Ďalší dôvod sa sem vrátiť...
S radosťou si uvedomujem, že som už hore na hrebeni a výstup nebol až tak náročný, ako som sa obával. Nasledujúci úsek hrebeňa cez Šafranovku (742) – Witkulu – Lazne Skaly (772) má ešte poriadne fyzicky preverí. Modrá značka presne sleduje hraničný hrebeň, opakovane prudko vystupuje na izolované skalky z ktorých nie sú žiadne výhľady a znovu prudko klesá. Slovenská strana hrebeňa je zarastená hustým lesom bez výhľadov, na poľskej strane sú lúky po ktorých vedie pár metrov pod hrebeňom vrstevnicový chodník. Najmä vrchol Šafranovky odporúčam obísť po severnej strane, kde je veľká lúčnatá zjazdovka do sedla pod Palenicou. Odtiaľ je aj prekrásny výhľad na dolinu Grajcarka a kúpeľne mesto Szczawnica. Opakovane stretávam množstvo turistov, ktorí však „nedychčia“ ako ja, keďže využívajú príjemný severný chodník, kdežto ja sa ortodoxne držím modrej značky, aby som sa náhodou nestratil. Na ľavej strane sa otvárajú pekné výhľady na celú dolinu až po Jaworki, v pozadí na SV pohorie Beskyd Sadeckí s vrcholom Przehyba (1157 m.n.m.) a televiznou vežou. Tesne predo mnou sa však objavuje ďalšia krajinná dominanta – vrchol Jarmuta (795 m.n.m) s bielo-červenou televíznou vežou a vlajúcou zástavou na vrcholku veže. Samotný vrch tvorí skoro ideálna okrúhla kopa podobná bábovke, trochu pretiahla VZ smerom, podobná Šarišskému hradnému vrchu. Pre mňa, ako geológa má tento pohľad zvláštnu príchuť: uprostred vápencov bradlového pásma Pienin a ílovcov flyšového pásma Beskýd zrazu vystupuje izolovaný sopečný tvrdoš andezitov. Je to ako nájsť ľaliu zlatohlavú uprostred lesa pre „kvetinkára či vidlochvosta uprostred lúky pre „motyľkára“.
Pomaly sa blíži záver mojej dnešnej túry – vystupujem z lesa na rozľahlé lúky s riedkym smrekovým porastom. Štátna hranica sa odpája vpravo dole, predo mnou je lúčnaté sedlo, kde sa križuje žltá a modrá značka. Vpredu na obzore sa črta plochý lúčnatý vrchol Wysoki Wierch, vpravo vidno strmé skalné bralo Rabštín s 50 m skalnou stenou. Pár metrov pokračujú značky spoločne, potom sa modrá odpája a obchádza vlastný vrchol po severnej vrstevnici. Žltá značka zase zatáča vpravo okolo bačovky do sedla Šľachovky pod Wysokím Wierchom. Volím zlatú strednú cestu a kolmo na vrstevnice vystupujem lúkami priamo na vrchol. Vlastný vrchol je lúčnatý, dosť plochý s ideálnym kruhovým rozhľadom. Na východ sa otvára krásny lúčnatý hrebeň Malých Pienin až po Vysoké skalky, na SV vidno dolinu Jaworki, na severe Beskyd Sadeckí, na SZ Jarmuta zacláňa mesto Szczawnica. Na západe vidno charakteristické vrcholky Sokolice a Troch Korún, ďalej na JZ masív Plašnej a Lesnícke sedlo na juhu. Tatry, keďže sú v protisvetle sú slabo viditeľné. Ďalekohľadom kontrolujem svoje auto na parkovisku v Lesnickom sedle a nasledujú posledné relaxačné chvíle dnešného dňa. Potom už len zostup po žltej značke, prechádzam turistická hraničný prechod späť na Slovensko, príjemné klesanie lúkami vypasenými do anglického trávnika a presne za 30 min som na parkovisku pri aute. Drevený stánok je ešte otvorený a neodolám občerstveniu po náročnom dni.
Najkrajšie úseky: z Lesníckeho sedla do sedla Pod Plašnou po červenej, z Targova do Huty po žltej, okolie Rabštína – sedlo Šľachovky- Wysoki Wierch po modrej a žltej. Osobitne čaro má určite aj prielom Dunajca, na môj vkus tam bolo ale priveľa turistov...
Najkrajší výhľad – vrchol Wysokí Wierch (899) a tiež Lesnícke sedlo (720)
Najstrmšie úseky: prudké klesanie neznačkovaným chodníkom z červenej za vrcholom Plašnej na modrú do sedla Targov, od Dunajca okolo chaty Orlica na hrebeň pri Šafranovke po modrej, jednotlivé vrcholky na hrebeni Malých Pienin (Šafranovka – Witkula – Lazne Skaly) – doporučujem obisť zo severnej strany. Prudké klesanie je ešte tesne pod vrcholom Wysokieho Wrchu do sedla.
Možnosti občerstvenia: priamo na trase skoro žiadne, malé občerstvenie v Lesnickom sedle, pri ústi Lesnického potoka možno odbočiť na chatu Pieniny – 1 km, chata Orlica v Poľsku na modrej.
Pôvodná varianta tejto tury viedla po červenej z Plašnej cez sedlo Cerla až na Červený Kláštor a potom celým úsekom prielomu Dunajca do Lesnice. Odtiaľ nejakým busom alebo stopom späť k autu v Lesnickom sedle. Táto trasa je síce trochu dlhšia, ale menej fyzický náročná – minimálne stúpanie, od sedla Cerla už len stále klesáme.
Celá tura mala cca 20 km a trvala mi aj s prestávkami 7 hod 30 min. V tom čase sú započítane aj prestávky na občerstvenie a fotenie. Časový rozpis je v tabuľke:
MAHE
Přidat do oblibených uživatelů
Mapa
Ubytování
Počasí
Letenky Svět
Půjčovna aut