Cesta na východ 2010-3. deň

Ráno v lese • Fotografie (2) • Foto: MikiS

V noci prestalo pršať. Zobudil som sa práve vtedy, keď slnko vychádzalo z poza kopca. Vzduch voňal po daždi. Balil som mokrý stan a spacák, na variči sa varila voda na čaj. Zjedol som tatranku, zapil čajom, zvyšok čaju som nalial do fľaše. Ponad polia a lúky sa vinul opar. Dedina, pred ktorú som spal sa volala Nižná Myšla. Dlhodobé dažde tu nedávno zapríčinili veľké zosuvy pôdy a niekoľko domov museli zbúrať. Ľudia sa museli vysťahovať k známym, niektorý skončili vo farebných unimo bunkách, do ktorých sa odmietli nasťahovať cigáni na Luníku. Bolo zavčasu, dedina ako vymretá. Za dedinou cesta stúpala na strmý železničný násyp. Cítil som sa oddýchnutý, nohy mi išli úplne ľahko. Na stavbe cesty som sa opýtal na smer, moja mapa bola veľmi orientačná. Kraj bol krásny, zvlnený, cesty skoro prázdne. V najbližšej dedine som zišiel z cesty sto metrov k rieke. Opral som si tričko a uterák a umyl som sa. Stopy povodne bolo badať aj tu. Hrádza pri rieke bola roztrhnutá, teraz už zasypaná provizórne kameňmi a hlinou. V dedine som potom zastal pred malým obchodíkom. Potreboval som batérie do svetiel, včera večer už mleli z posledného. Sadol som si na chodník pred obchodom, zjedol som jogurt a chlieb.
Od obchodu som išla cesta hore kopcom a ja som vládal šliapať. V kopci boli domy riedko. Zišiel som z bicykla a urobil som tri fotografie tak ,že som mini statív upevnil na stĺpik pri ceste a nastavil som samospúšť na desať sekúnd. Spustil som expozíciu, bežal k bicyklu, tlačil ho po krajnici a čakal kým vyletí vtáčik. Napodiv, fotky sa podarili celkom dobre. Na konci dediny som si sadol pri plote cintorína. Iba na pár minút. Potom som pokračoval v lese, slnečné lúče prebleskovali pomedzi konáre smrekov a dopadali na cestu. V tieni lesa a bolo príjemne, z jeho hĺbky som počul zvuk motorových píl a hlas lesných robotníkov. Z dvesto metrov na morom som sa dostal od rána nad štyristo. Úplne z kopca som uvidel zrúcaniny Slanského hradu, dedinka Slanec bola celá v kopci, letel so dole a všetko išlo vynikajúco. Kraj mi pripomínal dolniaky okolo Balatonu. Ešte som sa obrátil späť k zrúcaninám hradu. Teraz už bol ďaleko za mnou. Prebehol som ďalšie dve dedinky, pomaly som potreboval oddych, zabočil som na lúku pri ceste. Postavil som bicykel na stojan.
Zohol som sa k zadným kapsám a s hrôzou som zistil, že vrchná je otvorená. Doklady, peniaze, telefón, kreditka, rádio. Všetko bolo preč. Hlad ma prešiel. Pozeral som okolo seba , do trávy , ale nič som nevidel. Od posledného miesta pred obchodom som prešil cez veľký kopec, ololo Slanského hradu. Neostávalo mi nič iné, iba sa vrátiť a pokúsiť sa taštičku z dokladmi nájsť.. Zapol som prednú blikačku s po ľavej stane cesty som sa pomaly pobral naspäť. Moje sny o ceste na Ukrajinu sa začali rozplývať. Pozeral som do trávy vedľa cesty, ale nič som nevidel.. Teraz cesta ubiehala pomaly . Nálada bola pod psa. V brašne som mal štyri okrúžky chleba, dve konzervy rybičiek a dve vifonky. Strava na dva dni, pomyslel som si . Deň bol nádherný. V obci Slanec som zabočil k obecnému úradu a poprosil som pána na dvore o možnosť zavolať si. Vysvetlil som mu situáciu, a zavolal som domov. Že sa vraciam. Pre istotu som dal zablokovať kreditku a sim kartu telefónu. Keď som skončil. Pán z úradu zavolal na policajnú stanicu do dediny za kopcom. Kráčal som hore Slancom, bicykel som tlačil vedľa cesty a pozeral do garátu. V Bohdanovciach som zašiel na políciu a spísal zápis o krádeži, resp strate . Asi po polhodine som sedel znovu na bicykli. Bolo skoro poludnie. Prišiel som do Nižnej Myšli, presne tam kde som ráno vyrážal na cestu. Mal som za sebou od rána 50 km. Už som mohol byť za Trebišovom, do večera som chcel byť pri hranici a tam sa vyspať a čoskoro ráno by som vyrazil do Solotvina. Od hraníc to bolo okolo 170 km, čo by som oddýchnutý a naľahko možno zvládol. Cesta ubiehala rýchlo, zastavoval som sa len na pumpách doplniť vodu, nálada bola už lepšia, nič sa nedalo robiť, dopadlo to takto a ja som sa snažil dostať domov. Bol krásny deň. Tešil so sa na potok pri hrhovských rybníkoch, kde som chcel oddychovať a osušiť sa po daždivej noci. Zdržal som sa vyše hodiny, previezol som po ceste k rybníkom, pozeral som na rozľahlú plochu mútnej vody. V potôčiku priezračnej ale studenej vody som sa poriadne poumýval, prvý krát od soboty, Veci som sušil na bráne, dvíhal sa vietor, varil som polievku , driemal som pod topolom na slniečku. Dvíhal sa vietor, ktorý neveštil nič dobré, Asi priveje poriadnu búrku. Oddýchol som si, zbalil som veci , prešiel do dediny za cestou v prvom dome , kde boli ľudia na dvore som si pýtal vodu. Pod kopcom pod Soroškou som sa na zastávke autobusu preobul zo sandálov do tenisiek. Hore kopcom sa v nich lepšie kráča. Začalo pršať. Pod mostom som vybral pršiplášť a v daždi som tlačil bicykel niekoľko kilometrov. Dázď neprestával, ešte zosilnel. Bolo len asi päť hodín, ale poriadne sa zotmelo. Bol som skoro navrchu, keď kopec nebol taký strmý,, sadol som na bicykel a cesta išla rýchlo. Na vrchole kopca vládli živly. Vietor šibal do očí, koruny stromov sa ohýbali vo víchrici. Dole kopcom sa nedalo isť rýchlo. Studený dážď a protivietor ťahal zo mňa sily. Pri Lipovníku som sa skryl na zastávke autobusu. Rozhodoval som sa čo ďalej, prečkať noc, alebo zavolať domov a dať sa odviezť? Vonku sa ženili čerti. Z autobusu vyšli dve ženy a pod dáždnikmi sa náhlili dedinou. Dobehol som ich a asi vyľakal. Keď som im vysvetlil situáciu, ešte vystrašené mi dovolili zavolať domov. Kým som volal s manželkou , upokojili sa. Dohodol som sa že sa stretneme na asi 10 km vzdialenej benzínovej pumpe pri Rožňave. Počasie bolo ten večer aj v správach. A ja som bol doma. Bol vo mne hnev z nevydarenej cesty aj nové krásne zážitky. Ukrajiny som sa nevzdal. Možno na budúci rok.

Poslední aktualizace: 3.12.2010

Cesta na východ 2010-3. deň na mapě