Bogota a Zapikan
O tom, že Bogota neleží len v Kolumbii, ale aj uprostred Slanských vrchov na východe Slovenska sa už horliví čitatelia článkov na tomto webe zrejme dozvedeli. Slanské vrchy si zrejme vyslúžili dosť negatívny prívlastok – „vrchy, ktoré sú o ničom“. Keďže „čítannosť“ tohto článku od Bořivoja je pomerne vysoká (a tiež počet komentárov k nemu), pokúsim sa trošku poopraviť pošramotený dojem tohto pohoria. Len pár kilometrov od červenej hrebeňovky na severovýchod od kopca s tým juhoamerickým menom leží ďalšia exotická lokalita – Zapikan. Na rozdiel od Starej Ľubovne (Pieninské okruhy) ma tentoraz pracovné povinnosti zaviedli do Vranova nad Topľou. Keďže už tesne pred poludním som „voľný“, počasie je príjemné jarné (= jasno, +19 st C), rozhodol som sa navštíviť roklinu Zapikan, ktorá leží osamotene od všetkých mojich doterajších aktivít v Slanských a tak nebol na ňu nikdy čas. Autom sa z Vranova vydávam smerom na Sečovce a hneď v prvej obci – Lomnica odbočujem vpravo a cez Kamennú Porubu sa dostávam do Davidova. Cez celú obec pokračujem na jej najzápadnejší okraj k posledným domom, kde na otočke autobusov SAD parkujem auto a pripravujem výstroj do terénu. Keďže na lokalitu nevedie žiadny značený chodník, budem sa musieť spoľahnúť na turistickú mapu Slanských (1:50 000, VKU Harmanec, č. 116) a pre istotu mám aj list „desaťtisícky“ 38-13-05. Naposledy si čítam stručné informácie, ktoré som si zistil o tejto lokalite: Zapikan – prírodná pamiatka v okrese Vranov nad Topľou, v chotári obce Davidov, rozloha 1 ha, vyhlásená v roku 1993, dôvodom ochrany je impozantná roklina Komorského potoka s bralnatými formami, podomletými prevismi a vodopádom na 3 m terénnom stupni vo vulkanosedimentárnom súvrství okrajovej časti Slanských vrchov. Z obce sa vydávam rovno na západ proti prúdu potoka Olšava príjemnou poľnou cestou, koryto potoka prirodzené meandruje v plochej nive, je lemované hustým porastom jelši a vŕb zatiaľ bez listov, obe širšie svahy potoka sú pomerne ploché trávnaté pasienky (foto 1). Asi po 600 m míňam starý drevený kríž ( v turistickej mape je vyznačený) a po ďalších asi 300 m prichádzam k sútoku Olšavy s Komorským potokom. Olšava je pomerne vodnatá (keďže priteká až z Banského a odvodňuje celú jeho kotlinu ) sa zatáča na vpravo na sever. Nad jednou zo zákrut je výrazný žltý svah – zárez v ílovitej hline asi 10 m vysoký, ktorý môže slúžiť ako orientačný bod. Zľava sa pripája Komorský potok, ktorý je výrazne menej vodnatý. Mením pochodovú trasu zo západného na južný smer, mierne začínam stúpať po poľnej ceste po pastvinách, po pravej ruke mám Komorský potok v lesnej húšťave, pred sebou lesnú škôlku z maličkých borovíc a v diaľke krížom cez lúku stĺpy elektrického vedenia (foto 2). Podľa turistickej mapy by mal byť hľadaný Zapikam niekde pod týmto vedením, realita je ale iná. Na konci lúky pokračujem juhozápadným smerom, vchádzam po výraznej lesnej ceste vpravo do lesa a pokračujem zase západným smerom. Ľavú stranu cesty lemuje starý bukový les s ojedinelými borovicami, na pravej stane je nízka mladina tvorená brezami, šiparmi a borievkami. Asi po 150-200 m objavujem na strome vedľa chodníčka odbočujucého z lesnej cesty zelenú tabličku so štátnym znakom a nápisom „Prírodná pamiatka“ – neklamný dôkaz, že som našiel hľadaný Zapikan. Až neskôr sa v miestnej krčme dozvedám, že toto skoro detektívne hľadanie má svoje „historické“ korene: Zapikan = zbojník (v miestnom nárečí) a skalný previs v kaňone vraj slúžil ako úkryt miestnemu zbojníkovi z minulého storočia, v ktorom ho žandári nikdy nenašli. Škoda len, že pre chýbajúce značenie ho mnoho turistov nenájde dodnes... Pokračujem po slabo zreteľnom chodníčku starým bukovým lesom okolo skupinky výrazných vysokých borovíc a konečne sa dostávam na okraj rokliny. Dole strmo klesá chodník s dreveným zábradlím (foto 3,4), krížom cez roklinu je položený drevený mostík z 3 kmeňov stromov s priečnymi „štigľami“, ktorý vedie priamo pod skalný previs, kde je drevený stôl + lavičky a mohutné ohnisko. Samotný skalný previs je asi 8-10 m dlhý, asi 4 m široký a kľudne sa tu schová aj menšia skupinka turistov pred búrkou. Príjemne ma prekvapuje relatívny poriadok a čistota, nenachádzam tu žiadne smetie a Odpadky po turistoch, okolo ohniska je zopár drevených ražňov na opekanie, akurát tesne pod skalným previsom v blízkosti ohniska je cítiť „vyúdený“ zápach z očiernených skál. Odkladám teda batoh a skúšam pár fotiek na pamiatku aj ako uputavku pre tých, čo tu ešte neboli. (foto 5,6). Roklina vznikla na sútoku dvoch menších potokov v tvare písmena Y, pričom na oboch kratších ramenách sú malé vodopády (foto 7). Dlhšia stredová nožička potom pokračuje ešte asi 100 m dlhým kaňonom, ktorého steny sú cca 15-20m vysoké (foto 8,9). Po geologickej stránke je roklina budovaní redeponovanými pyroklastikami spodnosarmatského andezitového vulkanizmu stratovulkánu Strechový vrch, čo v ľudskej reči znamená asi toľko: pred cca 10 mil. rokmi pri jednotlivých výbuchoch sopiek budujúcich postupne Slanské vrchy (Zlatobanský, Makovický, Strechovský, Dobrák a Miličský stratovulkán) sopečný popol a rôzne veľké ostrohranné úlomky lávy padali do okolitého mora, postupne sa na dne mora usadzovali, prevrstvovali a vznikali tak polohy jemnejších tufitov a hrubozrnejších skál. Potom oveľa neskôr, po ústupe neogénneho mora si dažďová voda zo svahov neďalekého mohutného pohoria v rôzne odolnom materiály vyerodovala tento kaňon aj s vodopádmi. Dnes je husto zarastaný lesným porastom, čo najmä v letnom období asi bude komplikovať jeho fotenie. Naspäť sa vraciam po tej istej trase, len po príchode na lúku pod elektrickými vedením odbočujem mierne vpravo a schádzam krížom po pastviskách k prvým domom obce. Celý výlet pomalou chôdzou aj s prestávkami a fotením mi netrval dlhšie ako necelé 3 hodiny. Ako sa neskôr dozvedám v krčme, z neďalekej obce Banské vraj vedie do rokliny značený náučný chodník, ja som však pri fotení v okolí rokliny žiadnu značku ani smerovku nenašiel. Teoreticky by sa dalo z juhovýchodného okraja Banského pokračovať na východ pozdĺž elektrického vedenia, trasa povedie rúbaniskami popod vedenie až k dolnému koncu rokliny a zrejme nebude tak príjemná ako z Davidova. A pre tých, čo budú robiť v budúcnosti hrebeňovku Slanských vrchov a chceli by vidieť toho viac, tak po príchode do Herlianskeho sedla nastáva dilema: odbočiť pár km na západ a zísť do Herlian ku gejzíru, alebo odbočiť na východ a cez Banské nazrieť do „zbojníckej chyže“ ??? Takže čo dodať na záver ? Medvídek vraj býva z Bogoty, Zapikan je vraj zbojník a Slanské vrchy nie sú až tak pusté, ako sa o nich traduje, len ich treba objaviť.
Přidat do oblibených uživatelů
Mapa
Ubytování
PočasíPříspěvky z okolí Bogota a Zapikan
