MILIČ A IZRA

Cestopisy

FOTO 12 • Fotografie (41) • Foto: Mahe

Vstoupit do fotogalerie (41 fotografií)

FOTO 1

FOTO 3

Vstoupit do fotogalerie (41 fotografií)

MILIČ A IZRA - Po dlhšej odmlke sa opäť vraciam k popisu Slanských vrchov a odklínaniu ich tajomných húštín a bystrín. Dnešná túra sa datuje k máju 2006, kedy sme spoločne s mojim kamošom Sharkanom z moravskej metropoly „obehli“ zopár zaujímavých lokalít v pohorí Milič. Keďže termín bol do poslednej chvíle nejasný, ubytovanie sme nakoniec riešili trošku narýchlo a dosť mimo územia – motorest Studničky pod Dargovským sedlom. Nakoniec to malo aj pozitívny dopad, keďže sme stihli aspoň „nakuknúť“ aj do masívu Bogoty, ktorý leží severnejšie medzi Dargovským sedlom a Slančíkom.

Plánovaná trasa na dnes je trochu obsiahlejšia, nakoľko chcem Sharkanovi ukázať za jeden deň L (skoro) všetky zaujímavosti Miliča. Túra vedie prevážne po neznačkovaných chodníkoch a lesných cestách, len občas využijeme aj značené turistické chodníky. Úvodom teda pár všeobecných informácií k tomuto územiu: Milič predstavuje najjužnejšiu časť Slanských vrchov, tvorí akúsi podkovu obrátenú na sever, pričom uprostred leží Salašská brázda s obcami Nový Salaš a Slanská Huta. Prístup je buď vlakom (Košice – Michaľany: vystúpiť v obci Slanec), prípadne busom do Slanca alebo až do Slanskej Huty. Autom sa dá teoreticky prísť zo Slance cez Kalšu až na Izru, ale cesta je skutočne len účelová a mimoriadne rozbitá, najmä úsek Kalša – Markov jarok. Druhá vetva tejto cesty vedie zo sedla Slanec-Rákoš po východných svahoch Bradla, južne od Huty až k chate Veľké Drevo, ale býva lesakmi uzamknutá.

Celé územie je na turistickej mape č. 117 VKU Harmanec, je pomerne husto značené (ale len na mape !!!). V posledných rokoch došlo k zmenám trasy niektorých značiek, niektoré úplne zanikli (modrá na V. Milič), niektoré boli inak trasované a tak v teréne sa dá podľa značiek orientovať len so silnou dávkou intuície. V lese skôr stretnete vysokú zver alebo vyplašíte nejakých lietajúcich dravcov, ako tu stretnete turistov. Snáď len počas prázdnin v okolí Izry narazíte na nejakých dovolenkárov. Inak je to kraj stvorený na tiché odpočívanie na vyhriatych skalkách, či pozorovanie a fotenie prírody. Snáď preto bol Milič zahrnutý do sústavy NATURA 2000 ako územie európskeho významu. Na malom území je viacero prírodných rezervácií – Malá Izra, Veľký a Malý Milič, Miličská skala, Marocká hoľa. Morfologická pestrosť vyplýva z geologického podložia. Nájdeme tu klasickú sopku – stratovulkán Bradlo (840 mnm) so striedaním lávových prúdov a sopečného popola, lávové prúdy – Kamenná hora (540 mnm) aj morfologicky výrazne kupoly a domy z ryolitov– Zlodejka, Lipovník. Na toto petrografický rozmanité podložie sú potom viazané aj pestré rastlinné spoločenstvá.

Teda k nášmu výletu: autom sa prevážame z Dargova cez Slanec – Nový Salaš až na juhovýchodný okraj obce Slanská Huta, popri bývalej budove Pohraničnej stráže (na starých mapách Irmasek), kde sa odpája žltá značka od zelenej. Na konci príjemnej asfaltovej cesty trošku zašitá pred okolím (FOTO 1) stojí zrubová poschodová chate „Dolina“. Oficiálne vraj patrí PD Slanec a dá sa ubytovať, aj som tam ale zatiaľ nestretol živú dušu, aby som si to overil. Parkujeme auto, prezúvame a drevené stoly na východnej terase využívame na raňajky. V okolí je príjemná lúčka na stanovanie s krbom a ohniskom, prameň sme nehľadali ale zrejme bude nablízku. Vyrážame rovno na východ krížom cez lúky, ktoré sa v posledných rokoch prestali spásať a zarastajú náletovými drevinami. Ešte pohľad (FOTO 2) na sever, kde sa črtá Hrad Slanec a nad ním masív Hradiska (708 mnm) a nad Slančíkom masív Bogoty (856 mnm). Po pár metroch prekračujeme malý potok a vstupujeme do lesa. Po lesnej ceste viac-menej intuitívne pokračujeme do sedielka medzi Suchou horou (604 mnm) a Skalou (Garamboš 608). Hlavným dôvodom je malý modrý chrobáčik – Rosalia alpina, ktorý som v týchto miestach kedysi objavil. Vstupujeme na peknú lúčku s kladami bukového dreva, ktoré pozorne prehľadávame. Bohužiaľ, dnes nemáme šťastie, zrejme je ešte trochu priskoro a tak pripájam aspoň foto tohto fotogenického obyvateľa bukových lesov (FOTO 3) z môjho fotoarchívu (tento je z luky pod Oblíkom na severe Slanských vrchov). Nasleduje príjemný zostup lesnou cestou dole dolinou Markovho jarku, po chvíli sa zľava pripája žltá značka, pokračujeme teda po nej až na samotné ústie doliny, kde križujeme asfaltovú cestu Kalša – Izra.

Oficiálne je to jediná prístupová cesta na Izru po východnej časti Salašskej brázdy, nakoľko jej západná vetva zo sedla Rákoš - Slanec je prehradená závorou. Odbočíme Doprava a po asfaltke pokračujeme smerom na Izru do mierného svahu. Za prvou zákrutou sa objavuje malá križovatka, vľavo na východ sa odpája ďalšia asfaltka s rozbitou závorou, vedľa cesty je malý drevený prístrešok proti dažďu. Pokračujeme po tejto ceste asi 20 min., cesta by nás nakoniec doviedla k samote Torkoš na východnom úpätí Miliča s krásnym výhľadom na celú Nížinu pod nohami. Z osady Torkoš vedie zelená turistická značka dole do Kuzmíc, trošku severnejšie vystupuje morfologický výrazna andezitová skala Hôrka (267 mnm), ktorá ma južné a východné svahy osadené vinicami. Na vrchole je v skale vysekaná vinná pivnica, ktoru kedysi dávno strážil jeden správny „bačik“. Zrejme z opustenosti a samoty každého okoloidúceho (ako v tých gréckych bájach a mýtoch) privolával a počastoval v pivnici. Nikdy to dobre neskončilo, keď som šiel okolo... (Ale to už bolo dávno J) Nasledujúcich zhruba 60 min sa venujeme činnosti, ktorá bude v texte „začiernená“. Východné svahy Miliča sú zaujímavé aj náleziskami mladotreťohorných skamenelín (cca 10 mil. rokov) z obdobia, keď sme Slováci ešte mali more J.

A keďže nechcem, aby Turitelly (FOTO 4) skončili ako chalcedóny (FOTO 5) z Byšty (ktoré som asi pred 25 rokmi objavil a neskôr boli „zberateľmi“ dostatočne vybrakované), presnejší popis náleziska zatiaľ nezverejňujem. V túre pokračujeme riedkym hrabovým lesom (sme relatívne dosť nízko – cca 350 m.n.m.) okolo lesníckej škôlky s drevenou chatkou a pokračujeme lesnou cestou v smere V-Z od osady Torkoš na spomínanú asfaltku Po pravej ruke míňane rozsiahlu lúku, na ktorej sa pasú celé čriedy sŕn. Konečne križujeme asfaltku, ktorá hneď naľavo stúpa do výraznej 180 st. zákruty, aby pokračovala po severnom úbočí Kamennej hory (540 mnm). Na lúčke oproti je starý drevený senník, ktorý ma už párkrat ochránil pred zmoknutím. My volíme kratšiu, ale strmšiu skratku lesom až do miesta, ktoré je v mapách označované ako „Pätorka“. Je tu malý drevený prístrešok proti dažďu, v týchto miestach križuje žltá značka asfaltovú cestu. My sa opäť odpájame od značkovaných chodníkov a v smere juhovýchod slabo zreteľným lesným priesekom pomaly stúpame po plochom vrchole Kamennej hory. Asi po 300 m prichádzame na ostrú hranu a sme na mieste – južné, východné aj západne svahy Kamennej hory výrazne padajú cca 100 m dole, tvoria akési čelo lávového prúdu, na mnohých miestach vystupujú skalné brala z ktorých je pekný výhľad na hraničný hrebeň Miliča a Nížinu (FOTO 6 – 9). Spodnú tretinu svahu tvorí rozsiahle suťovisko - kamenné more, v hornej časti sa medzi skalkami uchytili mohutné duby, často olámané a povyvrácane. Asi uprostred Kamennej hory je na hrane vybudovaný betónový ROPík z II. svetovej vojny označený ako 6K-V/238/A-200 vybudovaný v lete 1938 na ochranu južných hraníc. Podľa servra Ropiky.net je to najúžasnejší ROPík v celých Slanských vrchoch ! Oplatí sa sem zablúdiť (48,57535 21,50475).

Celá táto oblasť je husto zarastaná vegetáciou, južné svahy ešte naviac intenzívne prehrievané obnaženými skalkami a tak tu počítajte s riadnou divočinou a plazmi a hmyzom. Po pár minútach slnenia na skalkách sa dvíhame pokračujeme späť na asfaltku. Mohli by sme pokračovať po žltej značke dole cez Zimné lúky priamo na Izru, ale keďže ešte chceme obzrieť ďalšie zaujímavé miesto, pokračujeme po asfaltke na západ. Asi po 600-700 m prichádzame na križovatku ciest, kde sa spájajú západná aj východná vetva lesnej cesty a pokračujú na juh k jazeru Izra. Uprostred križovatky stojí malá lesnícka chata, ktoré nesie názov Veľké Drevo. Pomenovanie má od neďalekého duba (FOTO 10), ktorý má v páse 580 cm, ďalšie duby sú ešte v lese západne od chaty. Bohužiaľ, okolité buky a hraby ich úspešne atakujú a tak z väčšiny dubov už stali len suché torza. Vedľa chaty je drevený stôl a lavičky, pri ceste je zachytený prameň sv. Františka (FOTO 11). V týchto miestach zároveň sa napája zelená značka z Slanskej Huty na Izru, takže stačilo by odbočiť na sever a sme cca po 700-800 m naspäť pri chate Dolina. Pokračujeme na juh po zelenej turistickej značke gaštanovou alejou okolo cesty a asi po 10 minútach sme konečne pri Izre. Je to prirodzené jazero o rozlohe 3,7 ha, ktoré vzniklo prehradením odtoku blokovými zosuvmi andezitových blokov z neďalekých svahov, ktoré sa klžu po ílovom neogénnom podloží. Okolie tvoria hrabové a bukové a najmä jelšové lesy, najmä na jeseň je tu mimoriadne živo vďaka jelenej ruji. Čo sa týka ubytovania, je to stále dosť biedne – striedajú sa tu nájomcovia, mení sa akurát farba na fasáde chaty (FOTO 12), ale malé chatky či prístavne mólo je v dezolátnom stave.

V čase našej návštevy sme síce občerstvenie nedostali, zato sa v okolí chaty (uprostred lesa) sadili tuje z Baumaxu... Okolo jazera vedie celkom príjemný chodník, pri trochu šťastia sa na hladine objavia užovky, resp. na južnom brehu zvykne loviť Cigonia nigra (FOTO 13). Posledná zmena turistických značiek opäť nepochopiteľne „zamiešala“ karty, červená značka na Byštu teraz vedie ďaleko od hraničného hrebeňa, križuje sa zo zelenou vedľa lúky Pod Čatorňou. Z jazera Izra vytekajú dva potoky – v SV cípe výdatnejší Miličský potok (cca 100 m od chaty) a v J cípe menší potok Izra. Oba sa srdcovité roztvárajú, až sa na lúkach Pod Čatorňou spolu stretávajú a tečú až do Breziny. Najmä menší z nich – potok Izra prekonáva medzi horárňou Izra a lúkami viacero andezitových skalných prahov a vytvára zaujímavú „mikrotiesňavu“ s malými vodopádikmi (FOTO 14 –15). Oplatí sa tu trochu „potúlať“ po teréne. Pri trochu šťastia sa v skalách dajú nájsť (trošku pripečené) odtlačky skamenelín. Tesne na hranici – v turistickej mape značka hraničného kameňa XVII 30/1 je výrazná kóta 450 mnm tvorená bielym ryolitom s peknými vyrastlicami makroskopického kremeňa. Až sem kedysi viedla červená turistická značka na trase Izra – Byšta honosiaca sa hrdým názvom „medzinárodná EB“. Z južného cípu jazera okolo horárne Izra cez sad jedlých gaštanov tesne popri hranici okolo malého skalného prielomu potoka Izra až na lúky Pod Čatorňou. Teraz je prehodená a kopíruje bývalú zelenú značku na nezáživnej lesnej ceste. Pritom hraničný kameň XVII 30/1 je zároveň jedným z troch turistických hraničných prechodov do Maďarska v Miliči. Nepoučený turista sem asi v živote nezablúdi !!!

Druhý prechod je na vrchole V. Miliča (895 mnm) pri kameni XVII 22 a tretí na západnom okraji pohoria v sedielku na asfaltovej ceste Skároš – Hollóháza pri kameni XVII 10. My pokračujeme po východnom obvode jazera a v mieste slabého výtoku lesným chodníkom cez zaujímavý starý zmiešaný les pokračujeme k bývalej horárni Izra (dnes opustená). Tesne pod ňou je zachytený výdatný prameň Bodnár (FOTO 16), kde si dopĺňame tekutiny. Pri prameni zatačame 160 st. vpravo a pokračujeme po výraznej lesnej ceste na severozápad k Malej Izre, ktorá vedie po severnom úboči hraničného hrebeňa popod Zlodejku (670 mnm). Vlastný hrebeň tvoria naľavo svetlé vulkanické ryodacity, ktoré tvoria výrazné a strmé svahy, napravo sú početné zosuvy a močariny na nepriepustných neogénnych íloch. Tak vznikla aj PR Malá Izra, len s tou udávanou nadmorskou výškou (700 mnm) si niesom celkom istý. Mne to ukazuje na nejakých 526 mnm. PR Malá Izra bude asi pre niekoho sklamaním (FOTO 17), je to v podstate močiar uprostred jelšových lesov, ale botanický a faunistický je veľmi významným biotopom. Ďalšie zaujímavé miesto je asi 600 m JV od Malej Izry pod lesnou cestou – zamokrená depresia s peknou flórou (FOTO 18). Od Malej Izry pokračujeme po červenej značke príjemným lesným chodníkom smerom k chate Kopaska, ktorá patrí Lesom š.p. a dá sa v nej ubytovať. Mne osobne chata pre svoj vonkajší vzhľad príliš neučarovala (FOTO 19), ale je to len subjektívny dojem. Na jej severnej stene je drevený stôl s lavicou a ohnisko a tiež relatívne pekný výhľad na predhorie Miliča. Pokračujeme po červenej značke, teraz už výraznejším stúpaním po východných svahoch Veľkého Miliča. Prechádzame charakteristickými starými bukovými porastami (FOTO 21) cez menšie skalné moria až sa lesný chodník pripája opäť na lesnú asfaltku, ktorá nás miernym klesaním dovedie do sedielka nad Malým Miličom. Je tu lesácka chatka (FOTO 20) na severnej strane PR Malý Milič a odtiaľ kedysi viedla modrá značka na vrchol Veľkého Miliča popod výrazné skalné mesto. Dnes je zrušená zrejme kvôli ochrane dravcov, ktoré tu hniezdia. Škoda, po otvorení turistického hraničného prechodu MO-SR by sa dalo pokračovať na hrad Fuzer a do Hollóhazy. Keďže do PR Veľký Milič je ale teoretický vstup zakázaný (resp. povolený len po vyznačených chodníkoch) akosi mi uniká zmysel novozriadeného turistického hraničného prechodu priamo pri vrcholovom pylóne Veľkého Miliča ??? Ďalší úsek je pomerne nezáživný, aj keď vedie po červenej turistickej značke – neustále po lesáckej asfaltke, stále mierne klesanie, občas výhľady na juh do doliny Slanskej Huty, v ostrejšej zákrute nad nami masívny vrchol Suchej hory. Pokus o ďalšiu atraktívnu lokalitu nám ale nevyšiel – po 15 minútach blúdenia v mladine to vzdávame a vraciame sa na asfaltku. V týchto miestach som kedysi objavil zaujímavé skalné bralo – Kresaná skala, ktoré vďaka svojmu bázickejšiemu zloženiu vytvára charakteristické šesťuholnikové stĺpy. Šomoška či Kamenický Šenov to síce nie je, ale chceli sme si tie prírodné antické stĺpy aspoň vyfotiť. Takže až nabudúce. Konečne sa odpájame od asfaltky a pokračujeme naľavo po červenej značke viac menej po vrstevnici po severnom svahu Suchej hory (806 mnm) cez nádherne staré bukové porasty, ktoré sú súčasťou PR Marocká hoľa. Asi po 1 km prichádzame do sedielka, červená značka sa spája so zelenou a vystupujeme na rozsiahlu lúku – Malá Marovka. Južnou polovicou lúky vedie štátna hranica Maďarsko – Slovensko. Opäť vyplašíme zopár sŕn, ktoré sa tu v tichu a kľude popásali, šťastie nám tentoraz trošku praje (FOTO 22) – nachádzame zopár kvitnúcich Irisiov sibirica . Deň sa už poriadne naplnil a tak v podvečernom slnku ešte posledné fotky soliternych listnáčov (FOTO 23) a vraciame sa späť po zelenej značke krížom cez PR Marická hoľa a okolité vysokánske buky (FOTO 24). Schádzame až na asfaltku, ktorou obchádzame Slansku Hutu z južnej strany, míňame PR Malý Milič tentoráz zo severnej strany. Charakteristické staré buky, strmé svahy a skalné suťovisko, ticho, temno a tajomne (FOTO 25). Prichádzame k miestu, kde sa zľava pripája žltá značka, objavujú sa lúky a pasienky v závere Salašskej brázdy. Tu odbočíme rovno na sever a krížom cez lúky viac menej intuitívne prichádzame k chate Dolina. Cestou ešte míňame zabudnutý pamätník z II. svetovej vojny – ROPIK (FOTO 26) a sme konečne pri aute. Dnešná túra bola síce trochu cik-cak, ale stihli sme toho dosť – stoštyridsaťročné buky či 500 ročné duby, aj 10-miliónové ulitníky. Zosuvy, močariská, jazera aj skalné hrany, súťoviská a kamenné moria. Nejakú tu vzácnu a chránenú faunu aj flóru. Dosť toho ale ešte ostalo aj na budúce: 15 m vysoké tufitové steny pod Poliaškou, mohutné skalné mesto na vrchole Bradla, prekrásne červené granáty v Terebli...

Na záver ešte aspoň zopár orientačných súradníc (bez záruky !) z jednotlivých lokalít, keďže dnešné túlanie po Miliči bolo z miest, ktoré na mape len ťažko nájdete:
Chata Dolina 48 589 21 481
Lúka s chrobákmi 48 590 21 491
Škôlka pri Torkoši 48 587 21 514
Kamenná hora 48 579 21 505
Veľké Drevo 48 581 21 483
Vrchol 450 mnm 48 562 21 497
Malý Milič 48 583 21 466
Malá Marovka 48 586 21 437

Mahe