Výstup na Prašivú - Nízke Tatry
Prašivá
Korytnica - Hiadeľské sedlo - Veľká Chochuľa - Sopotnická dolina - Brusno
Prašivá je najzápadnejšou časťou hlavného nízkotatranského hrebeňa a samostatnou časťou podcelku Ďumbierske Tatry. Najvyšším vrchom masívu je Veľká Chochuľa s nadmorskou výškou 1753m n.m. Hrebeň Prašivej je hladký, takmer bez skál, s mimoriadne strmými západnými až severnými bočnými svahmi. Tvorený je žulami prašivského typu a svojimi mäkkými líniami sa značne líši od Ďumbiera v centrálnej časti pohoria.
Najkratší výstup na Prašivú je z kúpeľov Korytnica. Po modrej značke prejdeme od rázcestia pri odbočke z hlavnej cesty vedúcej z Donovál do Ružomberka. Z rázcestia sme za polhodinu v kúpeľoch, chodník pokračuje vpravo popri prameni Jozef, ktorého voda má mimoriadne príjemnú osviežujúcu chuť. Chodník ďalej pokračuje dolinkou cez les, v doline sa stočí Doprava k chate pod Babou, od chaty popri malom vleku doľava miernym stúpaním popod bočné svahy Prašivej až na Hiadeľské sedlo. Sedlo je viditeľné už z diaľky, ide cezeň elektrické vedenie. S prestávkou v Korytnici sme na sedle za dve hodiny. Sedlo oddeľuje hrebeň Nízkych Tatier od Starohorských vrchov na západe. Okrem nových výhľadov na juh do údolia Hrona nás poteší aj novopostavená krásna drevená útulňa, škoda, že jej vnútorná časť v podkroví je už počmáraná ľuďmi, ktorí takýmto spôsobom potrebujú svetu dať vedieť o svojej vysokej inteligencii.
Zo sedla sa vydáme po červenej (E 8) doľava. Chodník vedie cez les, neskôr cez kosodrevinu a v nadmorskej výške cca 1400m sa stáča priamo na vrchol Prašivej. Celá prírodná scenéria okolo pôsobí veľmi sviežim zdravým dojmom, síce s niekoľkými vývratmi, ale bez vysušených porastov smrekov, ktoré sa žiaľ stali bežnou súčasťou Vysokých Tatier a východnejšej časti Nízkych Tatier.
Kosodrevina je na Prašivej riadne hustá a rozrastená a chodník často vedie nie len cez, ale aj popod kosodrevinu. Výhľady na juh sú veľmi pekné, vidno masív Poľany a Veporské vrchy, po výjdení na vrchol Prašivej (1652m n.m.) uvidíme pred nami kužeľ Malej Chochule (1718m n.m.) a po ľavej strane takmer celú Veľkú Fatru. Ďalej od vrcholu Prašivá vedie chodník po hôľnom hrebeni, ktorý je takmer bez kosodreviny a pokračuje cez trojitý hlavný vrchol. Posledným z trojice je najvyššia Veľká Chochuľa. Výhľady sú úžasné na všetky svetové strany. Pod príkrymi severnými svahmi sa ťahá asi najdlhšia dedina na Liptove, Liptovská Lúžna, za ňou Salatín s okolitými zalesnenými vrchmi, na severozápade vidíme za Veľkou Fatrou Choč a Malú Fatru. Na východe je rozložený mohutný hrebeň Nízkych Tatier s dominantnou Skalkou (1980m n.m.) a Chabencom (1955m n.m.). Tieto dve hory zakrývajú aj vyššie Dereše, Chopok a Ďumbier, z ktorého zazrieme len malý kúsok. Celá Prašivá je prekrásny kopec a pri pobyte na jej vrchole rozmýšľam, či jej dali meno podľa nerovnomerne porastených svahov kosodreviny a čučoriedok, alebo trávy a čučoriedok, ktoré vytvárajú po jej povrchu zaujímavé fľaky a farebné odtiene. Po výstupe na vrch, by bolo najkrajšie pokračovať ďalej po hrebeni, ale ak nie sme pripravení na prenocovanie v horách, musíme z hrebeňa zísť a to buď na sever do odľahlej Liptovskej Lúžnej (po žltej odbočke za sedlom pod Skalkou, ktoré je vzdialené od Veľkej Chochule ešte 65 minút cesty ďalej po hrebeni Prašivej), alebo zídeme na južnú pohronskú stranu do Brusna po zelenej značke. Na juh vedie ešte jedna odbočka - modrá, ale tá je veľmi dlhá a zachádza cez bočný hrebeň popod Ondrejskú a Ráztockú hoľu až do Ráztoky, respektíve do Nemeckej. Takže ja som si zvolil kratšiu zelenú trasu, ktorá ponúka lepšie možnosti následnej Dopravy, v Brusne stoja aj rýchliky... Samotná trasa zas až taká krátka nie je, lebo okrem zídenia z hrebeňa do doliny musíme prejsť 12,5 km dlhú Sopotnickú dolinu. Trasa odbočuje z hrebeňa dosť nenápadným chodníčkom asi 20 metrov od tabule na V. Chochuli smerom nazad - na juh. Postupne chodník vchádza do väčšej a väčšej kosodreviny a človek začína premýšľať kde by sa tu uhol medveďovi, keby ho tu stretol. Preto si radšej vypiskujem, pokrikujem, aby sme sa naozaj nestretli zoči-voči,.Postupne kosodrevina redne, zato pribúda čučoriedok a začína bukový les. Stromy sú staré, ale nízke a rôznych, pre buky netypických tvarov. V lese naďabím na opustenú poľovnícku chatu Tajch a kráčam ďalej dole dosť strmým chodníkom do doliny. Konečne som zišiel do doliny na lesnú cestu, pod ktorou sa spájajú dva potoky. Voda z potoka mi prišla naozaj vhod a po kratučkej prestávke na napitie a uvoľnenie nôh, pokračujem ďalej za cestou ( z hrebeňa je to do Brusna 4 hodiny 15 minút, tak sa snažím tento čas dodržať). Dolina Sopotnice sa prehlbuje a hukot potoka sa rozlieha celou dolinou. Asi po kilometri som zostal stáť a bez pohnutia som čumel na výjav na druhom brehu potoka. Myslel som si, že zle vidím:Veď sú to medvede a hneď dva! Obidva sa spokojne pásli na bylinách rastúcich popri vode a postupovali smerom dolu potokom. No super, takže moje myšlienky na stretnutie s medveďom sa naplnili. Medvede ma stále nezbadali, aj keď boli odo mňa len na skok, dúfam, že nie medvedí, lebo by som sa smiechu asi nezdržal. Boli odo mňa asi 15, maximálne 18 metrov. Po krátkom rozmýšľaní som sa rozhodol prejsť ďalej a cestou poza stromy a kríky som zišiel pod ich úroveň. Vtedy ma už zacítili a rozbehli sa s jedným hlasným,,Brum" do lesa na druhej strane doliny. No paráda, takže mám svoje prvé stretnutie s medveďmi za sebou a hlavne bez akejkoľvek ujmy. Medvede boli asi mladé, nezdali sa mi najväčšie, ale ani najmenšie, trochu ma mrzí, že som nestihol fotiť, ale pohľad na ne bol celkom príjemný a hlavne vzrušujúci. Adrenalín má zázračné účinky. Nohy, ktoré ma pred chvíľou boleli som mal zrazu ako srnka a môj hlas, ten prekrikoval zurčiaci potok celou cestou, až po najbližšiu horáreň, aby som už ďalšieho medveďa nestretol. Pre istotu... Cesta ma doviedla k ďalšej chate. Vyzerala oveľa útulnejšie, ako tá prvá a z tabule na nej sa dozvedám jej meno - chata pod Javorinkou. Cesta je už asfaltová a dolina sa postupne rozširuje, po pár kilometroch prechádzam popri krásnej horskej lúke, napravo od ktorej stojí obývaná horáreň. Po ďalších asi troch kilometroch prídem na záver doliny k rozbitému družstvu, kde bolo ale prekvapivo živo a jeden z jeho strážcov sa ma snažil zastrašiť dobiedzavým štekotom. Cesta vedie popod most, až do kúpeľného mestečka, alebo skôr kúpeľnej dediny Brusno, kde si po osviežení jedným nealkom počkám na rýchlik do Zvolena. Ešte sa raz obzriem na hrebeň Prašivej, z ktorého som zišiel a ani sa mi nechce veriť, že som bol tak ďaleko. No čo už, ale túra to bola naozaj pekná, aj keď ma po nej poriadne bolia nohy...
Přidat do oblibených uživatelů
Mapa
Ubytování
PočasíPříspěvky z okolí Výstup na Prašivú - Nízke Tatry
