Útok na Rakytov
Je sobota 15. február 2003, 7 hodín 15 minút. Vystupujem z autobusu v Liptovskej Osade. Najskôr kráčam pol hodiny po ceste smerom na Liptovské Revúce, pri autobusovej zastávke Lipt.Revúce-Teplô odbočujem do Teplej doliny. Je tu cesta a sneh je našťastie odhrnutý, takže sa kráča výborne. Po asi pol hodine chôdze cesta pomaly končí, je treba pokračovať po chodníku. Ale kde asi tak môže byť chodník keď je všetko pod snehom. Zdá sa mi, že v snehu vidím nejasné staršie stopy vedúce smerom, ktorým by podľa mapy mala pokračovať značkovaná trasa. Vydávam sa teda po nich. Po chvíli nachádzam na strome značku, ktorá potvrdzuje, že som sa rozhodol správne. O ďalšiu chvíľu vidím druhú (a zároveň poslednú za najbližšie cca dve hodiny) značku, teda s elánom kráčam ďalej. Nejasné stopy sa stratili (asi sa dotyčný radšej vrátil), značky nikde. Rozhodujem sa pre prudkú zmenu smeru. Mierim kolmo hore najstrmším svahom, smerom kde predpokladám sa nachádza cieľ mojej cesty - Rakytov. Nasledujúci úsek je dosť namáhavý. Brodím sa snehom miestami až po stehná a v duchu preberám možné alternatívy ďalšieho postupu. Som si istý, že idem správnym smerom, pretože miestami vidím pomedzi stromy kus hrebeňa. Ešte chvíľu pôjdem priamo nahor a keď budem mať lepší výhľad, rozhodnem sa kadiaľ ďalej. V najhoršom prípade sa môžem vrátiť po vlastných stopách, ale to bude až posledná možnosť. Moja dilema sa vyriešila vlastne sama. Z lesa je vidieť otvorenú lúku, neskôr sa objavuje malá chata (je zakreslená aj na mape), dokonca stopy v snehu. Stopy pokračujú, ako som neskôr zistil, až na Rakytovské sedlo. Dostávam sa teda na chodník, ktorý som stratil dole v doline. Malá pauza na posilnenie a ďalej pokračujem po stopách (je to podstatne lepšie ako predtým cez les) na Severné Rakytovské sedlo a potom už len malý kúsok na Rakytov. Krátko po poludní stojím na vrchole. Počasie sa nedá označiť ako ideálne, ale mohlo by to byť aj horšie. Na severe nevidno okrem oblačnosti nič, hrebeň Nízkych Tatier na východe je tiež zapichnutý v hustých mrakoch. Je vidieť Kozí chrbát (ten do oblačnosti nedosiahne), Zvolen, Čierny kameň, Ploskú, Borišov. Na západe dovidieť len po veľkofatranský Kľak. Nikde ani noha, len v diaľke vidím skupinu turistov ako sa štverajú na Minčol. Nasleduje dlhšia prestávka a výdatné dočerpanie energie. Napriek nepríjemnému vetru sa mi ťažko odchádza. Ale treba sa dostať dole ešte za svetla, a tak sa vydávam na spiatočnú cestu. Postupujem opäť po stopách až po chatku, tu míňam svoju odbočku a pokračujem po stopách. Po chvíli stopy pokračujú iným smerom ako značkovaná trasa. Nechávam sa zlákať značkou a odbočujem do hlbokého snehu. Ďalšiu značku nachádzam až dole v doline, takže sa opäť brodím cez les snehom, tentoraz smerom nadol. Dole v doline vychádzam na cestu takmer na tom istom mieste, kde som predtým z cesty zišiel. Ďalej je to už v pohode. Unavený ale spokojný prichádzam späť do Liptovskej Osady, nasadám na autobus a hurá domov.
Přidat do oblibených uživatelů
Mapa
Ubytování
PočasíPříspěvky z okolí Útok na Rakytov
