Brezová pod Bradlom - pamätná izba Dušana Samuela Jurkoviča

Pamätná izba Dušana Samuela Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom sa nachádza na námestí Milana Rastislava Štefánika v prízemí budovy, ktorá nesie názov Národný dom Štefánikov.

Dušan Samuel Jurkovič, najväčší slovenský architekt 1. polovice 20. storočia sa narodil v Turej Lúke, dnešnej časti mesta Myjava 23. 8. 1868 v rodine matky Emílie a otca Juraja majúcich rovnaké meno Jurkovič. Matka Dušana Jurkoviča bola dcérou jedného z najväčších brezovských rodákov, národovedca Samuela Jurkoviča, zakladateľa gazdovského spolku v Sobotišti. Jeho otec, rodák z Brezovej pod Bradlom, ktorý sa zúčastnil ako vojak Slovenského povstania v rokoch 1848 - 1849 , pôsobil ako notár. V roku 1873 získal miesto ako notár vo svojom rodisku, kde sa malý Dušan s rodičmi presťahoval. Od piatich rokov tu vyrastal a k tomuto mestu si vytvoril aj hlboký citový vzťah, ktorý v jeho ďalšom živote tvoril pevný základ jeho vzťahu k národu, prírode, ľudovej architektúre, umeniu a vzdelaniu.

Svoje štúdia začal v evanjelickej cirkevnej škole v Brezovej pod Bradlom, po jej ukončení navštevoval maďarskú mešťanskú školu v Šamoríne a neskôr nižšie gymnázium v Šoproni. Na Štátnej škole remesiel vo Viedni v rokoch 1884 - 1888 študoval staviteľský obor.

Krátku dobu po štúdiu ešte strávil na praxi u staviteľa Blažeja Bullu v Martine. Potom jeho cesta viedla na Moravu, kde vtedy existovali slobodnejšie pomery, ako vo vtedajšom Uhorsku a napomáhal mu aj fakt, že pochádzal z kraja, ktorého vzdelanci evanjelickej viery spájali väzby k českej kultúre. Začal v kancelárii architekta Michala Urbánka vo Vsetíne, kde študoval valašské ľudové stavby. Jeho stavby na Pustevnách pre Podhorskú jednotu Radhošť priniesli veľký ohlas a uznanie. S Michalom Urbánkom navrhol valašskú dedinu a ďalšie folklórne stavby pre národopisnú výstavu v Prahe.

Od roku 1899 už pôsobil v Brne ako samostatný architekt a vďaka svojej tvorbe sa stáva v odborných kruhoch čoraz známejší.

V roku 1900 pracoval na vile tovarníka Roberta Bartelmuse na Rezku pri Novom Meste nad Metují, kde sa zoznámil aj s jeho dcérou, ktorú si v roku 1903 vzal za ženu a mali spolu troch synov.

V roku 1901 prichádza do Luhačovic, kde začal pracovať na prvých plánoch kúpeľných stavieb, ktoré sa realizovali hlavne v rokoch 1902 - 1930. Vlastnú vilu pre svoju rodinu si postavil v Brne, vo štvrti Žabovřesky v roku 1906. V roku 1908 sa venoval rekonštrukcii rôzných historických objektov, v roku 1910 sa stál členom Spolku výtvarných umelcov v Prahe.

Počas prvej svetovej vojny ako člen Rakúsko - uhorskej armády realizoval vojenské cintoríny a pamätníky pre padlých vojakov za Rakúsko - Uhorsko. Navrhol ich celkovo 42 v západnej Haliči, dnešnom Poľsku.

Po skončení prvej svetovej vojny a vzniku Československej republiky sa z Brna sťahuje s rodinou do Bratislav. Tu sa stal komisárom Úradu pre zachovanie umeleckých pamiatok na Slovensku. V máji 1919 organizuje pohreb generála Štefánika, neskôr začína pracovať na projekte mohyly na Bradle. V roku 1922 odišiel z Úradu pre zachovanie umeleckých pamiatok a pokračoval v samostatnej architektonickej práci. Vlastný dom si navrhol a nechal postaviť v Bratislave v roku 1923. V roku 1925 získal ocenenie na medzinárodnej výstave v Paríži. V následujúcich rokoch pokračoval ďalej na svojích prácach, v roku 1929 sa stal riadným členom Českej akadémie vied a umení, v roku 1932 mu udelili cenu Slovenskej akadémie vied a umení a o rok neskôr cenu aj za projekt mohyly na Bradle. V tridsiatych rokoch projektoval školy, technické stavby, kostoly, obytné domy. Spomenúť treba aj projekt Kochového sanatória v Bratislave a stanicu lanovky na Lomnický štít. V roku 1946 vydal publikáciu ,,Skladacie domčeky rodinné z pálených tehliarských výrobkov,,. V tom istom roku mu udelili ako prvému architektovi titul Národný umelec. Zomrel 21. decembra 1947, pochovaný bol na bratislavskom evanjelickom cintoríne. V novembru roku 1948 boli jeho telesné pozostatky prevezené do Brezovej pod Bradlom, tam, kde strávil svoje detské roky a jeho posledné miesto odpočinku je na miestnom cintoríne, v Dejinnom pamätníku, ktorý sám navrhol. ...

Vstupné do tejto pamätnej siene veľkého architekta je zdarma alebo ľubovoľné. Musím len doplniť, že veľmi príjemný pán, ktorý nám počas tejto návštevy poskytol viac ako polhodinový veľmi rozsiahly výklad na konci aj s historickými videami ( pohreb gen.M.R.Štefánika ) si zaslúži, ako my v turistike hodnotíme určite jedničku.

Na počesť architekta Dušana Jurkoviča sa od roku 1964 každoročne udeľuje cena Dušana Jurkoviča.