Bulharsko - výlet na mys Kaliakra

Kaliakra, mys, výbežok pevniny do Čierneho mora patrí k najobľubenejším a často navštevovaným miestom tohto severovýchodného pobrežia. Útesy tohto dva kilometre dlhého výbežku dosahujú výšku 70 metrov a jeho strmé skalnaté svahy s množstvom jaskyň sú zafarbené do červena. Jaskyne mali vytvoriť vlny Čierneho mora a o veľmi pekné červené zafarbenie útesov mal zasa dopomôcť oxid železitý.

Toto veľmi výhodné strategiké miesto na pobreží Čierneho mora počas svojej dlhodobej histórie postupne obsazovali Thráci, korí tu v thráckom období mali mať postavené budovy už niekedy v 4. storočí. Neskôr to boli Gréci, po nich toto územie prevzali Rímania. Po rozdelení Rímskej ríše toto územie patrilo zasa Byzantcom, následne Turkom a od roku 1878 mys patril Bulharsku. V rokoch 1912 -1940 zasa Rumunskému kráľovstvu a od konca druhej svetovej vojny až dodnes patrí opäť Bulharsku.

O Kaliarku preto prebehla aj jedna z najväčších námorných bitiek na Čiernom mori. K tejto veľkej poslednej námornej bitke rusko - tureckej vojny došlo 11. augusta 1791 pod vedením najslávnejšieho ruského námorného veliteľa a admirála Fjodora Fjodoroviča Ushakova, ktorý sa vtedy so svojou flotilou vydal na plavbu k tomuto mysu za účelom úplne rozbyť nepriatelké turecké loďstvo. Pamatník tomuto slávnemu admirálovi a jeho slávnej bitke je postavený na poloostrove vpravo, ešte pred vstupnou vežou s bránou do bývalej pevnosti. Veľká nadživotná socha admirála je umiestnená na podstavci, vo svojej ruke drží ďalekohlad, ale len vo zvislej polohe. Nepoužíva ho, iba pozerá niekde do diaľky a asi si plánuje ten víťazný útok na Turkov. Za nim je umiestnený polkruh vytvorený zo siedmych stĺpov, v strede je infopanel, v ostatných častiach sú povesené po tri kovové zvony.

Vstupné na mys sa platí ešte pred týmto pamätníkom, je 4 leva na osobu, automobil sa zaparkuje na parkovisku oproti pomníku a ďalej a už pokračuje iba pešo. U tohto parkoviska sú aj stánky s občerstvením a suvenírmi, tých je ale veľa aj za hradbami pevnosti. Pred pevnosťou má možnosť návštevník si pozrieť základ starých budov, napríklad pozostatky rímskch kúpeli.

Za pevnosťou, z polovice v skale je reštaurácia so zastrešenou terasou, v ktorej je príjemné posedenie s výhľadom na more. U reštaurácie, v jaskyni v skale je aj malé múzeum s archeologickými nálezmi. Tento výbežok do mora je miestom, kde žije a hniezdi veľké množstvo vzácnych druhov morských vtákov. Keďže je to rezervácia, je tu aj veľa rôznych poľných a možno aj chránených kvetin, sú trocha iné, ako u nás, nepoznal som ich. Kaliakru v roku 1941 vyhlásili za chránene územie. K veľkej škode na tomto mieste, ale aj v ostatných častiach Čierneho mora už asi nikdy neuvidíme tuleňov stredomorských, ktorí tu v minulosti žili vo vodných jaskyniach. Vymizli niekedy v dobe okolo 80. rokov minulého storočia a na ich odchode sa podielalo hlavne znečistenie mora, turistika, priemysel a iné vlivy. K videniu sú tu ale ešte stále nádherne tvory, ktoré sa z tohto nosa do mora dajú sledovať. Delfínov, ktorých akrobácie v morských vlnách návštevníci Kaliarky radi pozorujú mi nebolo počas mojej návštevy dopriate si pozrieť.

O Kaliakre sa hovorí niekoľko legiend, asi najznámejšie je o 40 dievčatách, ktoré pred životom v tureckom otroctve radšej zvolili ukončenie svojich životov skokom zo strmých brál útesov tohto mysu. Úplne na konci tohto mysu je v skale v jaskyni malá kaplnka, ktorá má byť práve k pamiatke týchto dievčat. Nad kaplnkou je kovový kríž, vedľa kamenná brána, tiež pod názvom k pamiatke 40 dievčat.

Iná povesť ešte hovorí o odcudzenom poklade po smrti Alexandra Veľkého, v roku 323 pred našim letopočtom, s ktorým sa u tohto mysu potopila thrácka flotila, s ktorou šiel ku dnu aj tento celý poklad.

Toto miesto je posledným bodom a výhliadkou na Čierne, ale podľa farby tyrkysové more.

Nachádza sa tu ešte jedna socha , ide o sediaceho muža, nahého. Mal by to byť strelec z lukom, sochár vyriešil problém luku asi tým, že ho stvárnil iba v podobe vyzerajúcim ako banán.

Na dvoch obrázkoch, ktoré som do tohto článku vložil, sú už na zelených stromoch vyfotené červenobiele náramky. Nikdy som o tom v minulosti nevedel čo znamenajú, ale ako mi to vysvetlil moj bulharský priateľ Marin, sú to náramky, ktoré si muž a žena umiestnia na zápästie a nosia ho nepretržite až do doby, kedy na oblohe zbadajú prvého bociana prilietavajúceho niekde od Afriky. Čo bocian - čáp prináša vieme všetci moc dobre. A práve tieto náramky sa potom už iba povešajú na rôzne stromy a kríky, videl som ich tu naozaj veľa. Takže sú to martenice.

No a ako tento výlet ukončiť? Kaliakra je skutočne krásne, môžem napísať, že romantické miesto. Ja nemám, ako sa hovorí básnicke črevo, ale spomenul som si na jedného nášho turistu, ktorý už asi prešiel všetky skaly, skalky, kamene a rôzne útvary tohto druhu v okoli Zlína a Valašska. Určite by to prebádal poctivejšie ako ja a ako ho poznáme, perfektne popísal.