Praha - kostol sv. Jiljí

Turistické cíle • Kostel

pohľad na hlavný oltár

ešte raz veža kostola sv. Jiljí

veža z iného uhla

ešte raz veža zblízka

detail - na stene pri dverách - jeden z erbov

medzi oknami jedna zo štyroch vyrezávaných spovedníc

hlavný oltár doplnený obrazom z roku 1660

barokové piliere so štukovou výzdobou

frezka na klenbe kostola z roku 1734

jedna zo sôch v kostole

socha

časť interieru

pohľad na hlavný oltár

hlavný oltár - dolná časť

pohľad do vnútra kostola

exterier koslola sv. Jiljí - jeden z bočných oltárov

posledný pohľad na oltár

kostol - dve veže

časť kostola a kláštor

klaštor a kostol sv. Jiljí od severu

klaštor a kostol sv. Jiljí

Nahrát moje fotografie

Vstoupit do fotogalerie (38 fotografií)

V Starom Meste v Prahe, v Husovej ulici pri kláštore dominikánov je gotický kostol romanského pôvodu s barokovou výzdobou interieru - kostol sv. Jiljí.

Už z roku 1238 pochádza prvá zmienka o románskom kostolíku v súvislosti s rádom nemeckých rytierov. Kostol bol viac krát prestavaný, najmä v roku 1293.

Súčasnú gotickú obdĺžnikovú podobu trojloďového kostola s dvoma vežami získal kostol počas prestavby od roku 1339. Zahájil ju pražský biskup Jan IV. z Dražíc (1250-1343), potom pokračocal jeho nástupca Arnošt z Pardubíc (1297-1364). Erby obidvoch sú na stene pri vchode do kostola.
Kostol bol vysvätený 4. 5. 1371 za prítomnosti kráľa Karla IV. (1316-1378), jeho manželky Alžbety Pomořanské a syna Václava IV. Luxemburského (1361-1419).
Pravdebodobne tu kázal v rokoch 1387-1388 aj sv. Ján Nepomucký (1340?1350-1393).

Roku 1420 kapitula zanikla a kostol prešiel do rúk Husitov. V roku 1432 začala horieť strecha kostola po zasiahnutí bleskom. Po 4 hodniách zhorela celá strecha a boli roztavené zvony. Nové zvony boli odliate v roku 1437. Dnes sa tu nachádzajú tri zvony : najväčší z nich je zvon "Jiljí" - 2800kg a je najstarším zvonom v Prahe. Zvon "Dominik" je zo 17. storočia a zvon "Mária" z roku 1831.
Najväčšie rekonštrukčné práce prebehli v 15. storočí, keby kostol dostal dnešnú vonkajšiu podobu. Len pravá veža bola v roku 1926 opravená.

Interiér kostola - dominantné sú barokové piliere s bohatou štukovou výzdobou, ktorej autorom je Spinetti. Ďalším unikátom sú fresky na klenbách kostola z roku 1734. Autorom je známy maliar Václav Vavřinec Reiner, ktorý je pochovaný pod oltárom sv. Vavřince. Kostol má prekrásne varhany z roku 1733. Hlavný oltár je doplnený obrazom z roku 1660, ktorý znázorňuje Založenie dominikánskeho rádu. K najvyhľadávanejším zaujímavostiam kostola patria oltáre: Bolestnej Panny Márie, z roku 1750 a oltár sv. Kateřiny Sienské. Unikátne sú aj 4 spovednice z rokov 1760-1765 od rezbára Prachnera.

Matriky sú v kostole vedené od roku 1659. Tým pádom by tu mali byť zapísaní aj naši starí rodičia, ktorí tu mali v roku 1956 svadbu.

Mňa zaujala v kostole socha sv. Martina de Porres ( Lima-Peru 9.12.1579 - 3.11.1639 Lima ). Jedná sa o sochu čierneho mladíka so psíkom, mačkou a myškou, v ruke drží metlu. Po príchode domov som si niečo prečítala o sv. Martinovi de Porres.
Bol synom španielského šlachtica a čiernej otrokyne. Keďže chlapec bol čiernej pleti ( tak ako o dva roky mladšia sestra ) otec sa k ním nehlásil. Po čase uznal otec deti za svoje. Keď mal Martin 8 rokov zobral deti so sebou do Ecuadoru, kde žili 5 rokov. Vtedy otca vymenovali za guvernéra Panamy, ale deti so sebou už nezobral. Dcéru dal do opateri príbuzným a chlapca poslal k matke. Dal jej paniaze na synové štúdia. Martina zaujímalo liečiteľstvo. Pomáhal u známych v lekárni a učil sa za holiča, s čím bolo spojené aj ránhojičstvo. Stal sa vyhľadávaným mastičkárom.
Keď mal 15 rokov, prijali ho do dominikárského klaštora v Lime. Keďže bol mulat, prijali ho len ako člena 3.rádu, ktorý mohol vykonávať len tie najnižšie služby. Martin s radosťou vykonával všetky práce, ktoré mu určili. Metla sa stala jeho najpoužívanejším nástrojom. V kláštore spolubratrom slúžil aj ako holič a liečiteľ.
Keďže s ním boli všetci spokojní, v roku 1603 ho prijali ako 24 ročného za rehoľného brata. Pri kláštore založil aj sirotinec pre všetky deti bez rozdielu pleti a aj detský špitál. Neskôr zriadil aj útulok pre zvieratá.
Keď sa Martinov vek blížil k 60-ke, navštívil ho nový mexický arcibiskup, ktorý trpel vážnou chorobou. Martin ho vyliečil.
Veľká úcta k čiernemu bratovi neutíchla ani po jeho smrti ( 1639 ). Čoskoro sa začal proces o jeho blahorečenie. Nakoniec až v roku 1837 ho pápež Gregor XVI vyhlásil za blahorečeného a v roku 1962 pápež Ján XXIII za svätého.
Sv. Martin je patrónom sociálnej spravodlivosti, rasovej harmónie, patrónom mesta Lima, peruánskych námorníkov, vietnamskej diecézy Diloxi, obyvateľov povodia Mississippi, patrónom liečiteľov, kaderníkov, charitatívnych a sociálnych zariadení.