Loading...
Šenkvice s približne 4900 obyvateľmi sú vinárskou obcou v okrese Pezinok v Trnavskej pahorkatine v doline Stoličného potoka. Prvá písomná zmienka o Šenkviciach pochádza z roku 1256 v listine uhorského kráľa Bela IV., okolie obce bolo osídlené ale už v období neolitu.
Najvyššou stavbou a dominantou obce Šenkvice je farský kostol sv. Anny z roku 1584. Prvý kostol bol v dnešných Šenkviciach postavený v gotickom slohu niekedy okolo roku 1350. Prvá zmienka o farárovi zo Šenkvíc je z roku 1390, kedy už musela existovať v obci samostatná farnosť. Predtým kostol pravdepodobne spadal pod farnosť v Pezinku.
V nepokojnom 15. a 16. storočí sa obec vyľudnila. Začiatkom druhej polovice 16. storočia, v roku 1557 boli bývale Šenkvice dosídlené osadníkmi z chorvatskej Kostajnice, ktorý boli vyhnaní nájazdami Turkov. Keďže kolonisti boli katolíkmi, tak sa hneď pustili do opravy starého schátralého stredovekého kostola a zasvätili ho sv. Anne, matke Panny Márie. V roku 1584 sa Šenkvice stali opäť farnosťou, po zániku Šenkvic v 15. storočí zanikla aj farnosť. V novaj farnosti bol prvým kňazom pravdepodobne Matej Sosic.
Okolo roku 1618 začal Ján Janič s rozširovaním a renesančnou prestavbou kostola. V tomto období boli postavené aj 4 metrové hradby. Kostol bol vysvätený až 3.4.1672. V roku 1766 kostol vyhorel a v roku 1783 bol obnovený do dnešnej podoby.
Počas prvej svetovej vojny prišiel kostol o svoje dva zvony, z veže ich zvesili, roztavili a bronz použili na výrobu kanónov pre Rakúsko - Uhorskú armádu.
Po druhej svetovej vojne, v rokoch 1947 - 1951 bol v Šenkviciach farárom vdp. Alfonz Paulen. V roku 1951 boli vtedajším režimom seleziánske rehole rozpustené a cirkev bola tvrdo prenasledovaná. Práve farár Alfonz Paulen pomáhal organizovať tajné prechody seleziánskych klerikov do Rakúska. Na túto svoju činnosť bol na fare v Šenkviciach v roku 1951 zatknutý a následne odsúdený na 12 rokov väzenia. Trest si odpykával v Ilave a v Mírove, zomrel počas prevozu do brnenskej nemocnice. V roku 1995 jeho ostatky exhumovali a uložili ,,doma,, u kostola.
Šenkvický kostol patrí medzi typické baroková chrámy. Svätyni dominuje obraz oleja na plátne znázorňujúci sv. Annu. Obraz je umiestnený v strede hlavného oltára, ktorý tvoria dva stĺpy spojené rímsou. Po stranách boli v minulosti umiestnené obrazy slovanských vierozvedcov sv. Cyrila a Metoda. V spodnej časti sú dve sochy uhorských kráľov a svätcov z 11. storočia - sv. Ladislava a sv. Štefana. V klenbe svätyne je maľba znázorňujúca výjav Poslednej večere.
Ďalej sú v kostole dva bočné barokové oltáre, v severnej časti je otár zasvätený Panne Márii, v južnej časti je oltár zasvätený Božskému Srdcu Ježišovmu.
V južnej časti je umiestnená aj baroková kazateľníca s piatimi sochami znázorňujúcimi sv. Petra, sv. Pavla a ďalšie tri zobrazujú božské cnosti - Vieru, Nádej a Lásku.
Po bočných stenách lode kostola je umiestnených 14 obrazov Krížovej cesty.
Okolie kostola tvoria renesančno - barokové hradby postavené v 17. storočí (1611 - 1630) ako obranné opevnenie proti útokom Turkov a neskôr aj proti habsburským povstalcom. Renesančné opevnenie má tvar obdĺžnika a spevňujú ho nárožné bašty. Opevnenie je uzavreté bránou s barokovým portálom, na ktorom je letopočet 1683 - je na ňom zobrazená sv. Anna na rukách s Máriou a Ježiškom.
Hradby boli v minulosti sčasti rozobrané až neskôr bola zreštaurovaná západná stena aj s baštami. V roku 2006 bola vybudovaná oddychová zóna na pozemku za hradbami, ktorá slúži ako vchod do kostola z Vinohradskej ulice.
A práve tieto hradby svojou nedobytnosťou opäť poslúžili, tentokrát ale v úplne obrátenej službe. A tu prichádza na rad náš príbeh. Všetko sa to začalo vstupom do areálu kostola. Kostol bol otvorený, bolo v ňom niekoľko ľudí, ktorí, ako som sa neskôr dozvedela jeho interiér zdobili pred svätou misiou. Takže najskôr sme si išli pozrieť okolie kostola, jeho hradby. Zo zadnej časti sme sa vrátili späť ku vchodu do kostola, ten už bol zamknutý. No škoda, z jeho interiéru som spravila iba jednú fotografiu od dverí. S tým, že možno neskôr si ho pozrieme aj vo vnútri, sme sa vydali späť k hlavnej bráne, ktorou sme do areálu kostola vstúpili. Div sa svete, brána bola zamknutá ! Vydali sme sa teda k ďalšej bráne oproti s minimálnou nádejou, lebo tá bola zamknutá už keď sme sem prichádzali. Tretia brána, menšia bola samozrejme tiež zamknutá, viedla v budove fary. Situácia bola dosť beznadejná, brány pevné, múry vysoké. Sme ale v dobe modernej, máme mobilné telefóny a internetové spojenia. Ako prvý bol na rade pán farár, našla som na internete jeho telefonné číslo, bolo pred obedom a on to nedvíhal. Takže ,,Pomáhať a chrániť,, nasledovala mestská polícia. Šenkvice mestskú políciu pravdepodobne nemajú, lebo sa ozval Pezinok. Poradili skúsiť zavolať na starostu obce, alebo na štátnu políciu. Starosta telefón nedvíhal, asi dováral nedeľný obed. Na radu prišla prednostka Šenkvíc, tam som dopadla podobne. Pred posledným pokusom volať políciiu sme ešte vyskúšali dvere na bočnom vchode do kostola, tie boli odomknuté a vyšla von staršia pani, ktorá bola prekvapená, čo tam robíme. Práve táto pani zamkla bránu po tom, ako ostatní odišli po nachystaní výzdoby na sv. misiu a myslela si, že v areáli kostola sa už nikto nenachádza. Nakoniec to dobre dopadlo, z opevneného väzenia sme sa nakoniec šťastne dostali. Bola som už odhodlaná bránu nejako vylomiť. Pani sa ešte aj rozhovorila, porozprávala nám aj smutný príbeh o miestnom farárovi Alfonzovi Paulenovi.
Pod schodami vedúcimi ku kostolu stojí kamenný kríž. V skratke predstavuje kalváriu: na vrchole podstavca je kríž s korpusom Krista a v dolnej časti piliera je osadená socha Panny Márie. V roku 1810 ho dal postaviť Adam Kročka, o čom svedčí nápis na čelnej strane podstavca.
Kostol patrí farnosti Šenkvice, dekanát Pezinok a bratislavskú arcidiecézu.
Pravidelné bohoslužby sa v kostole konajú v pondelok, utorok, štvrtok, piatok a v sobotu v 18:00 hod, v stredu 7:00 hod, v nedeľu o 7:30 hod a 10:00 hod.
26. júla, vo sviatok sv. Anny sa v Šenkviciach každoročne konávajú hody.