Výlet na Doubravku - Doubravskú horu
Krásne miesto človek rád navštívi a rád sa k nemu v budúcnosti aj vráti. Doubravka u mesta Teplice takýmto miestom je.
Nádherné jesenné počasie ma vylákalo sa tam po viac ako 20 rokoch znova pozrieť. Na Doubravku som sa vydal od železničnej stanice Teplice cez Nádražní náměstí a park Milady Horákové, ďalej po ulici Vrchlického okolo kostola sv. Alžbety, následne po ulici Svatoplupa Čecha a za kruhovým objazdom U nových Láznií ulicou Pod Doubravkou. Za točnou mestskej dopravy Panorama po ulici Fráni Šrámka som približne po 300 metroch odbočil vpravo a po asfaltovej ceste začínalo stúpanie k cieľu. Počas cesty lesom nie je takmer žiadný výhľad, až za ,,esíčkom,, v oblúku späť na západ je prvá vyhliadka v smere na východ. Odtiaľ je vidieť časť Českého středohoří so svojou dominantou, krásne nazývanou ,,Královnou Českého středohoří,, Milešovkou. Za týmto vyhliadkovým oblúkom sa už dostávam k opevneniu bývaleho hradu na zalesnenom vrchu Doubravka.
Doubravská hora 392 m n. m., nazývana aj Doubravka je vrch v Českém středodoří u mesta Teplice nad miestnou časťou Šanov medzi Krušnými horami a Českým středohořím, miestom, ktoré už od pradávna priťadovalo svojou pozornosťou a bolo opradené rôznými povesťami.
Na tomto vrchu začal roku 1478 stavať vnuk husitského hejtmana Jan Illburk z Vřesovic hrad a v roku 1783 bola stavba dokončená. Ale aj predtým tu existovalo staršie opevnenie. Ďalší z potomkov Volf z Vřesovic pod hradom založil oboru a dal postaviť múr. Hrad následne menil majiteľov. Od roku 1590 hrad patril pánom z Vchynic.Tí zahájili výstavbu bastionového opevnenia.
Počas 30 ročnej vojny bol hrad obsadený striedavo cisárskym, saským aj švédskym vojskom. Navzdory ojedinelému bastionovému opevneniu bol hrad niekoľkokrát dobytý, naposledy v roku 1639 ho dobylo Švédke vojsko. V období 1644 - 1655 z hradu vysťahovali všetko vybavenie a opevnenie bolo zbúrané, aby ho nemohol využívať nepriateľ. Využiteľné zostali len pivnice a kasematy, ktoré si až v roku 1791 upravil strážnik Josef Ritschel na obydlie.
Ruiny hradu boli opustené až do 19. storočia, ktoré prinieslo nový záujem o romantiku a toto miesto sa stalo obľúbeným cieľom vychádzok kúpeľných hostí mesta Teplice.
V roku 1855 bola na mieste bývalej rytierskej sály otvorená prvá malá reštaurácia.
V roku 1884 vtedajší majiteľ mesta a hradu Edmund Clary-Aldringen dal vybudovať prístavbu v novoanglickom štýle. K pôvodnej malej reštaurácii dal pristavať jedáleň a ďalšiu miestnosť, ktorá slúžila tiež ako reštaurácia. Bývalu kamennú vežu neskorogotického hradu v roku 1885 upravili na rozhľadňu. Rozhľadňa dnes pre verejnosť bohužiaľ nie je prístupná, ako dôvod sa udáva jej zlý technický stava a súkromné vlastníctvo. Reštaurácia v roku 1896 vyhorela.Doubravka aj napriek tomu ponúka nádherný výhľad do širokého okolia.
V roku 1966 ruiny hradu prevzal Zväzarm. V 70-tych rokoch tu postavil novú budovu, ktorá slúžila radioamatérom. V 80-tych rokoch prešla Doubravka rekonštrukciou. Dnes je majiteľom budov Asociace víceúčelových technik sportů a činností. Sídlo má v hlavnej budove. Usporadúva rôzne spoločenské akcie a slúži naďalej radioamatérom.
Po hradbách sa môže návštevník voľne prechádzať, ale interiér býva sprístupnený iba výnimočne. Pri turistických akciách umožňuje majiteľ prehliadku hradnej sály a výstup na vyhliadkovú plošinu. Pekný pohľad na mesto a na Krušné hory je aj z vonkajšej vyhliadky.
S Doubravskou horou sú spojené aj rôzne povesti - napr. o bezhlavom jazdcovi na čiernom koňovi, o rastinách, ktoré majú čarovnú moc, ale vykvitajú len raz za 50 rokov. Jedna z povestí hovorí aj o čarodejnici, ktorá uhranula každého kto zablúdil do doubravských lesov. Krikom vyhnala z lese aj všetku zver. Raz sa sem zatúlal rytier, ktorý zlú čarodejnicu zhodil zo skaly. Na jednom z kameňov vraj dodnes zostali vytlačené stopy a drápy po zlej čarodejnici. Ďalší mýtus hovorí o Doubravke - dcére kňaza, ktorá tancovala na hradbách tak náruživo, že neudržala rovnováhu a spadla medzi kamene, do ktorých vytlačila svoje chodidlá. Doubravská hora lákala aj mnoho osobností, šlo napríklad o K. H. Máchu, C. Crolla, E. G. Doerella, alebo C. D. Richtera.