Moje plesá v roku 2008 (2)

Vzakázanej Žabej doline

Ísť do Bielovodskej Žabej doliny nemožno len tak. Musíte mať jamesácky preukaz, povolenie TANAP-u alebo zaplateného horského vodcu. Inak vám hrozí pokuta, ktorá by bola mastnejšia ako cena sprievodcu. Ani tá však nie je nízka: 6200 korún (207 euro).

Na 29. septembra 2008 som si vybavil cez internet horského vodcu Roberta Turjaníka, s ktorým som sa ráno o 7. hodine stretol na parkovisku v Tatranskej Lomnici.

Autom sme zašli v Bielovodskej doline až kúsok za horáreň. Tam Turjaník zaparkoval a za sklo dal potvrdenie o povolení vstupu.

Značeným chodníkom v Bielovodskej doline sme najprv križovali na mostíku miesto, kde sa Žabí potok vlieva do Bielovodského potoka. Prišli sme na malú poľanu, kde bolo po pravej strane chodníka odpočívadlo.

Hneď za odpočívadlom bol v lese neznačkovaný chodník, ktorý viedol úbočím strmo nahor. Chodník bol absolútne schodný. Pri porovnaní s mnohými značkovanými chodníkmi na Muránskej planine bol tento chodník parádny. Čakal som čosi horšie: predieranie sa cez kroviská a preliezanie cez popadané stromy. Nič také. Na zakázanú oblasť chodník jedna báseň.

Turjaník mi pomenovával štíty predo mnou: nádherný bol výhľad na štíty Malého a Veľkého Mlynára i vežičky vedľa nich. Desať anjelov.

Cestou som sem-tam zobol bobuľku namrznutej čučoriedky; stále som si musel dávať väčší pozor na terén pod nohami. Čím sme boli vyššie, tým to bolo klzkejšie. Tempu, ktoré udal horský vodca, som stačil. Nakoniec, určite je zvyknutý prispôsobovať ho turistom, ktorých sprevádza.

Prechádzali sme lávkou cez Žabí potok. Boli to vlastne tri vedľa seba položené očistené smrekové stĺpy, z jednej strany jednoduché zábradlie. Lávka ešte voňala drevovou novotou, čo ma ubezpečilo, že Žabia dolina nie je až taká vyľudnená, keď je tu taký parádny chodník a nová lávka. Možno sem chodia lesní robotníci. Ale načo, keď je tu najvyšší stupeň ochrany? Možno len horár. A lávku si postavil vlastnoručne. (To je dobrá blbosť, že?)

Polená na lávke sa hnusne kĺzali, čo dávalo tušiť, že to horšie ešte len príde. Aj prišlo.

Na kosodrevine bol stvrdnutý firn. Obaľoval aj veľké balvany a výstup na terasu k Nižnému Bielovodskému plesu nebola až taká idyla, ako som si spočiatku myslel. Ale v Tatrách je toto vlastne bežný terén, a kto sa v horách pohybuje, mal by s ním počítať. To znamená, že by mal mať mačky, palice, kvalitnú obuv. Na skaly aj rukavice. Najlepšie dvoje. Keď máte dva páry, určite jeden pár nebudete potrebovať. Keď si však zoberiete len jeden pár, zaručene vám jedna rukavica spadne kamsi do doliny. Moja chyba, že som nemal ani palice, ani mačky a topánky už odspodu trochu vyšľapané.

Počas letných mesiacov nie je však tento terén veľmi náročný. Dôchodcovský. Ak chcete risknúť pokutu, tak sa presvedčte. Stačí pri spomínanom odpočívadle odbočiť chodníkom do lesa, nasadiť svižnejší krok a o tri hodiny môžete byť naspäť pri odpočívadle. Ak vás nik nechytí. Ani nejaký medveď.

Bolo ešte včasne ráno, možno pol desiatej, keď som fotil Nižné Bielovodské Žabie pleso. Je v nadmorskej výške 1675 m, rozprestiera sa na ploche 4,85 ha a jeho maximálna hĺbka je 20,2 m. Je to desiate najväčšie tatranské pleso na slovenskej strane Tatier. Po ľavej strane vyčnieva štít Veľkého Mlynára (2169,8 m n. m.). Nad terasou, na ktorej leží Nižné Bielovodské Žabie pleso je ešte jedna terasa, na ktorej je štvrté najväčšie tatranské pleso na slovenskej strane Tatier, Vyšné Bielovodské Žabie pleso. Prechádzali sme k nemu po ľavej strane Nižného plesa, od ktorého ho nevidno. Je pod Veľkým Žabím štítom (2262,8 m n. m.) v nadmorskej výške 1699 m. Má rozlohu 9,56 m a hĺbku až 24,3 m. Za Žabím štítom sa týčia ďalšie známe tatranské končiare, napríklad Rysy a Vysoká.

Vyšné Bielovodské pleso spája s Nižným pupočná šnúra potôčika, ktorý od Nižného vyteká ako Žabí potok.

Videl som, že Turjaník sa letmo pozerá na hodinky, ale bolo mi to jedno. Za svoje peniaze som si chcel užiť.

Cestou späť to bolo horšie. Firn sa roztápal a na oblých kameňoch sa to nepríjemne šmýkalo. Neviem, koľkokrát som sa pošmykol. Azda vždy, keď som urobil odvážnejší krok. Išiel som preto dolu tak trochu v podrepe. Na tento typ chôdze naozaj nie som zvyknutý, preto to bola zaberačka. Aj tak som zopárkrát drbol na zem. Ale platilo to aj o Turjaníkovi, aj keď jeho chôdza bola oproti mojej neporovnateľne istejšia. Na otázku, či sa nebojí, že spadne, odpovedal, že kam by tu už mohol spadnúť. Ako keby sa padalo len z vrcholov. Na moju odpoveď, že do Jazera, len nechápavo pokrútil hlavou. Asi mal pravdu. Ani ja som ešte nepočul, že by niekto spadol do horského Jazera.

V Tatranskej Lomnici sme s Turjaníkom obedovali už okolo dvanástej naobed. Vlastne to bol poldňový výlet. Keby ma z toho podrepu neboleli nohy, mohol som vyraziť na ďalšiu túru. Ale v noci som sa v spánku strhával. Každú chvíľu som sa pošmykol a miklo mi to nohou.