Loading...
Turistické cíle • Památky a muzea • Hřbitov
Mesto Mikulov v minulosti svojou strategickou obchodnou polohou medzi mestami Brno a Viedeň prilákalo početnú židovskú komunitu, ktorým toto mesto vyhovovalo hlavne na obchodovanie a postupne sa tu vytvorila najvýznamnejšia židovská obec.
Prví Židia sa do Mikulova nasťahovali už v druhej polovici 14. storočia. Svojou obchodnou aktivitou boli pre mesto prínosom a v ďalších troch storočiach sa stal Mikulov centrom moravských Židov. Sídlil tu aj moravský zemský rabín. Židia vynikali hlavne v obchodovaní a v remeselníctve. Obchodovali so spotrebným tovarom, dobytkom, kožou, vínom, vlnou, perím a hlavne s peniazmi. Vo svojej štvrti mali svoje vlastné obchody, školy, modlitebne a cintorín. Rok 1848 pre týchto obyvareľov priniesol zmenu, získali plnú občianskú rovnoprávnosť a niektorí sa odsťahovali do iných väčších mest.V prvej polovici 19. storočia tvorili Židia 42 percent obyvateľstva mesta Mikulov. Druhá svetová vojna ukončila kapitolu Židov v Mikulove, museli všetci odísť. Po vojne sa sem ešte niektorí, hlavne nemecky hovoriaci vrátili, ale väščina z nich tu už nenašli miesto k žitiu. Pochádzalo odtiaľto aj niekoľko osobnosti, ako napríklad Josef von Sonnenfels, profesor na viedenskej univerzite a cisárský poradca, alebo hluchonemý a slepý básnik Hieronym Lorma, ktorý je autorom dotykovej abecedy.
Medzi najcennejšie dochované židovské pamiatky v Mikulove patrí cintorín, ktorý patrí k najväčším v republike a svojím významom je popredným židovským cintorínom na Morave. Založený bol pravdepodobne už v druhej polovici 15. storočia a počas svojej existencie bol niekoľkokrát rozšírený. Na celej ploche tohto cintorína sa nachádza asi 4 000 náhrobných kameňov, najstarší je z roku 1605. V strednej časti cintorína je takzvaný rabínsky vršok s hrobmi moravských zemskýcha mikulovských rabínov. Mladšiu historickú událosť pripomína polkruhový pamätník 25 židovským obetiam prvej svetovej vojny tiež skromnejší pamätník 21 židovských väzňov z Maďarska, ktorí boli v Mikulove zavraždení koncom druhej svetovej vojny. Koncom 19. storočia bola pri vstupe na cintorín vybudovaná významným viedenským architektom Maxom Fleischerom obradná sieň, v ktorej je dnes expozícia Spolku priateľov židovskej kultúry. Táto budova slúžila po vojne ako skladisko, dnes je upravená ako výtvarný atelier a je kultúrnou pamiatkou. K vybaveniu cintorína v minulosti patrila i márnica i vozovňa pohrebného kočiara. Jeden takýto drevený pohrebný koč sa tu nachádza. Bol vyrobený v minulom storočí v roku 1915 vo Viedni, používali ho v Senici na Slovenku, odkiaľ je dlhodobo zapožičianý. Na obradnej sieni je umiestnená plastová náhrada pamätnej bronzovej dosky, ktorú z tohto miesta v roku 2013 odcudzil neznámy zlodej.