Rakúsko - Viedeň - Votívny kostol Božského Spasiteľa na Ringstrasse - Wiener Votivkirche

Turistické cíle • Kostel

príchod ku kostolu • Fotografie (25) • Foto: bublinko2

Vstoupit do fotogalerie (25 fotografií)

zadná časť kostola

bočná časť kostola

Vstoupit do fotogalerie (25 fotografií)

Ako som už spomínala, hlavným cieľom našej prechádzky po ubytovaní sa v penzione Baronesse bol biely kostol s dvoma vysokými vežami. Nevedela som o aký kostol sa jedná, len sa mi páčil. Zahliadla som ho už pri skoršej návšteve Viedne a keďže bol teraz neďaleko nášho ubytovania, mala som v pláne si ho konečne pozrieť. Išlo o votívny kostol na Ringstrasse - Wiewner Votivkirche.

Wiener Votivkirche - Votívny kostol Božského Spasiteľa na Ringstrasse je jedným z najvýznamnejších neogotických sakrálnych stavieb na svete. Je druhým najvyšším vo Viedni, výška jeho veží dosahuje 99 metrov. Nachádza sa na Maksimilianplats v blízkosti univerzity. Bol jednou z prvých stavieb na známej ulici Ringstrasse, ktorá sa začala budovať po zbúraní ochranného múru, ktorý od 13. storočia chránil Viedenčanov pred nepriateľom. Bolo to na mieste za opevnením, kde bola veľká nezastavaná plocha, na ktorej bolo dobre vidieť blížiaceho sa nepriateľa.

Kostol bol postavený z darov občanov ako vďaka za záchranu života Františka Jozefa I. Dňa 18.2.1853 bol totiž spáchaný atentát na mladého cisára Františka Jozefa I.. Jeho mladší brat Ferdinand Maximilián, ktorý sa neskôr stal cisárom Mexika, požiadal o dary " z vďaky za záchranu Jeho veličenstva" na stavbu nového kostola vo Viedni. Na výzvu na darovanie reagovalo približne 300 000 občanov. Kostol sa mal postaviť ako votívny dar ( votívny = venovaný, ďakovný) ľudu monarchii za záchranu Franz Jozefa I..

Na výstavbu kostola bolo podaných 75 návrhov.

Základný kameň na výstavbu kostola položil 24.4.1856 František Jozef I. Výstavba kostola trvala 20 rokov a tri roky prebiehala vnútorna výzdoba kostola. 24.4.1879 bol kostol slávnostne otvorený za prítomnosti panovníka a jeho krásnej manželky Sisy.

Kostol svojími vysokými vežami je viditeľný z diaľky aj vďaka jeho bielej farbe. Je totiž postavený z bieleho pieskovca, ktorý treba častejšie čistiť, opravovať. Bohužiaľ tak tomu bolo aj počas našej návštevy. Jedna veža ako aj priečelie kostola bolo celé obložené lešením a okolo druhej veže sa začalo tiež stavať lešenie. Ale aj to čo sme z kostola videli stálo za to. K rozsiahlej rekonštrukcii kostola došlo až po II.svetovej vojne. Hovorí o tom aj tabuľka na kostole v zadnej časti, ktorá je vďačnou spomienkou na obnovu vážne vojnou poškodeného kostola. Tabuľka je z roku 2018 a je venovaná Josephovi Hawalovi, ktorý sa pričinil o obnovu kostola v rokoch 1947-1961. Dúfam, že dnešná obnova kostola bude trvať oveľa kratšie. Predpokladám že ide iba o vyčistenie jeho fasády.

Kedže sme sa do vnútra kostola nedostali, prešli sme si ho aspoň po celom obvode. So sestrou nás zaujali aj chrliče vody. Tie bývali podstatnou současťou a architektonickým prvkom najmä gotiky kedy boli tesané z kameňa. Najčastejšie mali podobu čtvornohých nebo dvojnohých okrídlených netvorov alebo znetvorených ľudských či zvieracich postáv, vždy s doširoka otvorenou papuľou a korýtkom na chrbáte. Na kostole ich je veľké množstvo, nechýbajú však ani sochy či už v tvare celej postavy alebo hlavy. No a krásne sú gotické okná s vitrážou a krásnou výzdobou okolo okna.