Temešská skala a obec Temeš

Obec Temeš leží v južnej časti Strážovských vrchov v hlbokom krátkom ľavostrannom údolí potoka Belanka. Patrí pod okres Prievidza, nachádza sa v nadmorskej výške 528 metrov a má približne 230 obyvateľov.

Založená bola v roku 1332 na nemeckom zákupnom práve spôsobom, že zámožný škultét tu priviedol novousadlíkov. V kráľovskom denníku vo Viedni sa spomína, že bola založená s cieľom dobývania rudy, striebra a zlata. Neskôr patrila rodu Bossányovcov. Zo starších dejín obce sa uvádza, že rokoch 1432 - 1433 obec plienili husiti, čo malo za pričinu zastavenie jej rozmachu. Počas urbárskej regulácie Márie Terézie (1740 - 1780) držal Temeš príbuzný baróna Juraj Hellenbach.

Obyvateľstvo v obci sa zaoberalo prevažne chovom dobytka a oviec, poľnohospodárstvom, tkali koberce a od 18. storočia obchodovali so sklom z neďalekej hute v Gápli. Sklárske výrobky a tabuľové sklo roznášali vo veľkých prutených košoch na chrbte. Ako spôsob obživy sa spomína i drotárstvo. Okolie obce i samotná obec patrila medzi najchudobnejšie v župe najmä pre nevýhodnú polohu, hornatý, skalnatý a neúrodný kraj. A to bol dôvod, že časť obyvateľstva dochádzala za prácou na južné Slovensko a do Čiech.

Medzi pamiatky obce patrí neoklasická kaplnka zasvätená Panne Márie Lurdskej, ktorá bola postavená v roku 1926, v dobe, keď sa obec trápila s nízkou životnou úrovňou. V roku 1927 bola v obci zriadená štátna ľudová škola, ktorej prvým učiteľom bol Jozef Benčík. Roky vojen priniesli obci strach a utrpenie, v mnohých rodinách prišli o svojich príbuzných. Počas SNP miestni pomáhali partizánom, ktorých bolo v okolitých horách niekoľko desiatok. Na konci obce sú umiestnené mramorové dosky obetí 1. svetovej vojny, padlých občanov obce a účastníkov SNP, dvoch neznámych vojakov sovietskej armády a 49 rumunských vojakov, ktorí padli v obci počas prechodu fronty v roku 1945.

Toľko asi o obci, pokiaľ obec navštívite, alebo budete jej okolím cestovať, určite vás zaujme biela skala nad obcou. Temešská skala je dolomitovo - vápencový vrch, ktorý geograficky patrí do Malej Magury a pohoria Strážovských vrchov. Je prírodnou rezerváciou o rozlohe 58 hektárov vyhlásenej v roku 1986. Vápencove útvary a sutiny osídľuje teplo a suchomilná vegetácia vápencových skalných biotopov. Podmienky sutín vyhovujú napríklad tučnolistým sukulentovým rastlinám, vďaka ktorým sa tu usídlil i vzácny motýľ jasoň červenooký. Zo živočíchov väčšieho významu sú to netopiere , medveď hnedý a rys ostrovid. Z obce Temeš vedie na Temešskú skalu žlto značený turistický chodník a tým som sa so švagrom Stanom vydal k zdolaniu tohto kopca. Počasie, keď sme autom vyražali z domu nebolo akurát najlepšie, bola nízka oblačnosť, ale po Temeš sa postupne vyčasilo a nakoniec z toho bola takmer úplne modrá obloha. Hneď za obcou sa stúpa po lúkach so smrekmi a borovicami a peknými výhľadami. Z lúk sa následne vstupuje do bukového lesa, stúpanie v niektorých úsekoch je pomerne strme, dá nohám pekne zabrať. Obával som sa hlavne zostupu späť, ale pôda v lese nebola moc mokrá, takže to šlo pomerne dobre. Týmto lesným stupakom sme sa dostali asi po necelej polhodine do sedla pod Temešskou skalou, kde je turistický rozcestník. Odtiaľ to už je posledné krátke stúpanie na vrchol Temešskej skaly (910 m n.m.) a očakavanie nádherných výhľadov. Ja som tento kopec už niekedy asi pred 25 rokmi zdolal, ale už asi dva roky som si plánoval, že sa tu ešte raz pozriem. Naše očakavanie pekných výhľadov sa splnilo, zo širokého skalného masívu Temešskej skaly sú ozaj nádherné. Vidieť Homolku, Vtáčnik, Rokoš, Strážov, Kľak, vodnú nádrž Nitrianské Rudno a ako na dlani samozrejme i malú dedinku Temeš. Pod skalnatou časťou vrcholu je travnaté vyhliadkové miesto, kde sa nachádza vrcholová kniha a kruhová vyhliadková ružica okolia. Počas nášho výstupu sa už niektorí turisti, asi desiati vracali späť, podľa značiek aut v obci mali byť z Bratislavy a zo stredočeskeho kraja. My sme ale na vrchole neboli sami, spoločnosť nám robilo možno 15 krkavcov, ktoré využívali vzdušné prúdy pri kružení vo výškach a občas nalietavali i tesne nad kopec a vydavali svoje charakteristické zvuky. Po fotení a rozhľadu, strávili sme tu asi 20 minút, sme sa postupne začali vracať späť, pozrali sme si ešte puklinovú jaskyňu tesne pod vrcholom a začal zostup späť. Jaskyň a skalných dier sa tu nachádza viac. Cesta späť nám samozrejme trvala kratšiu dobu, ešte následovala malá prechádzka v obci ku kaplnke, a šlo sa domov.