Trenčianské Teplice - náučný chodník Jeleň - Baračka

Kúpeľné mesto Trenčianske Teplice, ktoré leží v západnej časti Strážovských vrchoch v údolí riečky Tepličky má svoje okolité prírodné prostredie charakteristické hlavne výskytom termálnych prameňov a rôzných krasových javov. Termálne pramene v Trenčianských Tepliciach poznali už pravdepodobne na začiatku nášho letopočtu lovecké národy Kvádov a Markomanov. Vedeli o nich pravdepodobne i rímske légie, o ktorých prítomnosti dosvečuje nápis na trenčianskej hradnej skale z roku 179. Prvý písomný záznam o prameňoch pochádza z roku 1247. Územie kúpeľného mesta s termálnymi prameňami patrilo od 13. do 19. storočia majiteľom Trenčianského hradu.

Okolie tohto kúpeľného mesta tvorí množstvo značených náučných chodníkov s informačnými tabuľami, pri ktorých sa návštevník oboznámi o mieste kde sa nachádza a získa zaujímavé informácie. Niektoré z miest majú krásne výhľady a je tu i dosť rôzných altánkov a zastrešených priestorov, kde sa dá posedieť, odpočinuť si a občerstviť sa.

Náučný chodník Jeleň - Baračka je žlto značený a zavedie návštevníka do okolia Trenčianských Teplíc do južných svahov Grófovca. Začať sa môže u železničnej stanice, alebo od hotela Baračka. Ja som sa rozhodil od železničnej stanice, blízko ktorej je i pekné miesto na posedenie, reštaurácia Ponorka. Celý chodník má šesť informačných panelov, dva úvodné sú na začiatkoch chodníka. Hneď na začiatku nad železničnou stanicou sa prechádza strmým svahom serpentínami prevážne listnatým lesom, kde je infopanel číslo 1 - História kúpeľov.

V niektorých častiach chodníka sú ako prekážky spadnuté stromy. V tomto stúpaní sa ešte pomedzi stromy objaví i pohľad na časť mesta a plavcov v bazéne s termálnou vodou pri hotely Krym. Za prameňom Michael sa chodník zatáča vpravo a v tomto oblúku sa nachádza puklinová jaskyňa Jeleň. Teplická vrchovina je budovaná z druhohorného vápenca a pôsobením vody a zvetravaním vznikali rôzne krasové útvary ako jaskyne a závrty, jedným z nich je i táto jaskyňa vo svahu pod Grófovcom. Jaskyňa sa nachádza vo výške 426m. n. m. a je voľne prístupná. Jej dĺžka je 27 metrov a je ukončená hlineným sifónom. Moje bádanie skončilo iba na niekoľkých metroch, nemal som so sebou baterku a kadiaľ jaskyňa vedie ďalej som videl iba po blisknutí fotoaparátu. Ale je to aspoň dôvod sa sem vrátiť, mám to blízko. V okolí u jaskyne som ešte pofotil jesenné huby a pokračoval som ďalej k rázcestiu pod Jeleňom.

Najskôr som šiel k vyhliadke Jeleň, podľa smerovníku je to iba 2 minúty. Na tomto mieste je infopanel číslo 2. Vyhliadka Jeleň ,, Legenda o bielom jeleňovi ". Pri infopanelu je i prístrešok s lavičkou na odpočinok a s krásnym výhľadom na mesto. Počas tohto môjho výletu počasie bolo celkom dobré, až na tie výhľady, tvoril sa trocha opar. Je tu umiestnený i drevený jeleň, ktorý je vidieť z mesta a súvisí s legendou. Samozrejme, že keď majú Trenčianské Teplice a okolie bohatú históriu, zachovalo sa i mnoho povestí a legiend. Je z doby pred mnohými rokmi, kedy žil v blízkosti dnešných Trenčianských Teplíc veľmi krutý a zlý panovník. Zle zaobchádzal nielen so svojími poddanými, ale i so všetkým živým. Ľud ho preto nemal rád a zver sa mu radšej zďaleka vyhýbala. Medzi jeho najväčšiu vášeň patrilo poľovanie a zabíjal všetko bez ohľadu. Jediný tvor, ktorého si na svete vážil, bola jeho krásna mladá manželka. Tá bola veľmi súcitná a múdra a veľmi ťažko znášala manželovu povahu, a často sa snažila ho odhovárala od jeho krutých činov. Okolitým krajom vtedy bola rozšírena bieda, z čoho bola jeho manželka veľmi nešťastná. Keď videla, že sama nič nezmôže, rozhodla sa navštíviť lesnú vílu, ktorá mladú ženu prijala s nevôľou. Mala zlosť na jej manžela, ktorý v okolí vyhubil už takmer všetkú zver. Je len jediná možnosť, povedala. Je to však veľmi nebezpečné, privolám na teba kliatbu, z ktorej ťa môže vyslobodiť iba obmäkčené srdce tvojho muža. Každú noc sa premeniš na jeleňa, a i keď nebudeš môcť rozprávať, srdcom mu budeš môcť dať najavo, že si to ty, aby ťa nezastrelil. Keď dokáže zložiť zbraň, skončí sa jeho krutosť a ty budeš ako predtým. Podmienkou je, že cez deň o tom nesmieš ani slovo prehovoriť. Mladá krásna žena na tento návrh ani chvíľu neváhala, súhlasila a víla vyslovila zaklínadlo, ktoré naplnilo jej slová. Už prvý večer sa panovník opäť vydal na ďalší zo svojích nezmyselných lovov a jeho žena sa premenila na krásneho bieleho jeleňa. Netrvalo dlho a panovník spozoroval tak nádhenú zver, akú ešte nevidel. Okamžite natiahol kušu, zamieril, vystrelil, ale netrafil. Lovec bieleho jeleňa prenasledoval celé tri noci, neulovil ho, ale stihol ešte pozabíjať poslednú zver, ktorá ešte v lese ostala. V lese ostal už iba biely jeleň, ktorý stále unavenejší behal po úpäti Dedovca. Po mnohých mesiacov lovu sa panovníkovi podarilo dostať sa k jeleňovi čo najbližšie, jeleň stál o zapozeral sa mu priamo do oči. Panovníkovi sa zazdálo, že tie oči plačú. Jeho túžba po krvi a zlosť ale zvíťazila, vystrelil z kuše šíp a zasiahol jeleňa priamo do srdca. V tom okamihu sa jeleň premenil na jeho manželku. Darmo už potom nariekal a o peň hlavou búchal, život jeho manželke to už nevrátilo. Povráva sa, že odvtedy niekde zmizol, a už ho nikto nevidel. Na mieste, kde mladá žena zomrela vyrástla biela skala, ktorá sa dodnes pozerá do doliny. Možno i preto neďaleko odtiaľ ľudia postavili bieleho dreveného jeleňa, aby si na tento smutný príbeh zaspomínali. Po rozhliadnutí sa do okolia a fotografovaní opúšťam jeleňa a vraciem sa späť k rozcestníku.

Od toho pokračujem ku kaplnke, ktorá je vzdialená podľa smerovníka 10 minút. Ide o kaplnku Blahoslavenej Panny Márie, Kráľovny pokoja. I toto je pekné miesto, ale kaplnka by si určite zaslúžila opravu, už čiastočne jej omietka opadáva. Za kaplnkou je rozcestník turistických chodníkov,aj žltá náučného chodníka sa tu delí. Vľavo sa pokračuje k infopanelu číslo 3. Vyhliadka Dedovec ,,Legenda o Studni lásky". I tu je prístrešok na odpočinok a výhľady do okolia a mesto Trenčianské Teplice. Spomína sa tu povesť o Trenčianskom hrade, ktorý je odtiaľto za lesným chrbtom vidieť a o Studni lásky. Povesť o Studni lásky je jednou z najstarších a najkrajších povestí. Povesť rozpráva o láske tureckého pašu Omara ku krásnej Fatime, zajatkyni Štefana Zápoľského na Trenčianskom hrade. Za jej slobodu sľúbil Omar vykopať na hrade studňu, aby sa tým hrad stál skutočne nedobytným. So svojími 300 druhmi sa vraj po tri roky snažil v tvrdej skale vykopať vzácnu vodu. To sa mu za cenu smrti takmer všetkých druhov podarilo. So slovami - Zápoľský, vodu máš, ale srdce nie - si Fatimu odviedol domov. Pri ich odchode sa vraj Fatimin závoj zachytil o krovie na zákrute cesty na hrad. Hostinec, ktorý vznikol na tomto mieste asi v 16. storočí niesol preto meno Závoj a dnes sa volá Fatima. V skutočnosti ale studňu mali začať kopať začiatkom tridsiatych rokov 16. storočia vojaci habsburskej posádky a poddaní trenčianského panstva. Trvalo im to štyridsať rokov, kým sa dostali do hĺbky takmer 80 metrov pod povrch skaly. Práce na studni dokončil Alexius Thurzo okolo roku 1570. Výška hladiny v studni sa dodnes kolíše v rozmezí 12 - 15 metrov.

Z Dedovca a príbehu o láska sa vraciam späť po tej istej trase k rozcestníku nad kaplnkou a opäť sa rozdvojuje. Vľavo sa dostanete k zastaveniu číslo 4. Krasové javy ,,Závraty" alebo vpravo po okraji hrebeňa. Chodník som si asi zle naštudoval, vydal som sa vpravo a číslo 4. som teda obišiel. Nasledoval ďalší altánok na oddych a ďalej po hrebeni už je vyhliadkové miesto nazývané Biela skala. Je tu tiež prístrešok tiež nazýnaný Melanin oddych a naozaj krásne vyhliadkové miesto na kúpele a okolie. Nad Bielou skalou je umiestnený kríž. Chodníkom pokračujem lesom smer Baračka. Začína klesanie dosť strmým svahom serpentínami a dostávam sa k infopanelu č. 5 Klokoč perovitý. Priznam sa, že o Klokoču perovitému som doteraz nevedel nič. Je to 2 - 5 metrov vysoký ker alebo strom, ktorý rastie v strednej a južnej Európe až po Malú Áziu. U nás ho môžete vidieť v nižinách a pahorkatinách teplejších oblasti v nadmorskej výške od 500 do približne 740 metrov. Kvitne v máji a júni, kvety sú biele, korunné lupienky sú na vrchole červené. Plod je nafuknutá bobuľa s 2 - 3 puzdrami v každom s jedným semenom. Tieto semená sa pre pekný a zaujímavý tvar používali na výrobu ružencov a náhrdelníkov. Najlepšie ich je nazbierať na sv. Michala 29. septembra, vtedy vraj majú čarovnú moc. Kto ich nosí, toho ochrania pred chorobou, prinesú mu šťastie, rozmnožujú majetok a chránia vernosť manžela či manželky. Čarovná je i palica - hulka z dreva klokoča, ktorá chráni pred urieknutím a nadprirodzenými bytostiam. Skracuje vzdialenosť a kto ju nosí, toho nohy nebolia a blesk do neho neudrie. Takže musíme si ich niekde zohnať, pre turistiku sú priam ideálne.

Mne sa to už ale krátilo i bez paličky z klokoča, chodník pokračuje ďalej serpentínami a na ich konci je posledné zastavenie tohto chodníka č. 6. Heinrichov prameň ,,Legenda o objavení prameňov". Prameň Heinrich je ochranné pásmo I. stupňa, je to tu oplotené, ale blízko pod týmto vodným zdrojom je Heinrichov prameň vytekajúci v drevenej zastrešenej studničke s dreveným žľabom. Voda ďalej pokračuje malým vodopádikom dole svahom a po niekoľkých metroch sa stráca zas niekde do zeme nad prístreškom na posedenie. U prameňa je i ďalší altánok a drevený kríž z roku 1996 k dňom Panny Márie. V legende o objavení prameňov sa hovorí, že v neďalekej obci pri Váhu žil chudobný pastier. Vlasy mal už šedivé, bol zhrbený, ruky a nohy i celé staré telo ho už bolelo. Za svojím stádom už len zťažka pokrívkaval za svojím stádom oviec. V minulosti rád pásaval svoje stádo oviec v teplickom údolí, a pri týchto potulkách tu často vídal stúpať pary z barín, ktorých zápach sa mu zdal zriedkavý a neznámy. Raz sa už takýto chromý starec i zo svojím stádom opäť dostal do teplického údolia a zastali u jazierka, z ktorého vystupovala biela para a šíril sa ten podivný zápach. Všimol si, že jedna z oviec, ktorá krívala na jednu nohu po vlčích zuboch, zanechala pašu a vošla do týchto pariacich sa barín. Pozoroval ju aj ďalšie dni, počas ktorých tam opäť zašla a zistil, že sa jej zranenej nohe zasa vrátila pohyblivosť. Starý pastier v predtuche i svojho uzdravenia svoje rozboľavené telo kúpaval v týchto teplých vodách a už o mesiac pocítiľ úľavy a nohy mu začali opäť dobre slúžiť. Chýr o liečivých účinkoch tejto vody sa rýchlo rozniesli do okolia i ďalekých krajín a začali tu prichádzať chorí ľudia, aby sa vyliečili kúpeľom v týchto prameňoch.

Od prameňa sa už bližim k Baračke, kde je ešte kamenný kríž a Smerovníky pri Parkhotele a jazera na Baračke.

Celý, myslím si, že veľmi pekný a zaujímavý chodník má dlžku približne štyri kilometra a prekonate ho približne za 2 hodiny. Najkrajšie tu je asi práve na jeseň, keď lístie stromov ho dokáže nádherne zafarbiť. Odvážnejší a dobrodruhovia nesmú zabudnúť na nejaké svietidlo, aby si mohli prezrieť i jaskyňu.