Výstup na Hričovský hrad
Turistické cíle • Památky a muzea • Zřícenina
Kedže bolo pekné počasie, rozhodli sme sa po dlhšej dobe opäť navštíviť zrúcaninu hradu Hričov. Vyrazili sme z obce Hričovské Podhradie po červeno značenom turistickom chodníku. Chodník sa na okraji obce zatáča doľava, stúpa po lúkach z výhľadmi na obec i okolie a neskôr už vchádza do lesa, ktorý tvoria buky, borovice, jedle, smreky, brezy, osiky i jelše, takža je to vlastne zmiešaný les. Nachádza sa tu i početné množstvo skalných útvarov, ktoré by si istý turista ze Zlína, určite zo záujmom prezrel. Chodník tu v lese má mierne aj strmšie stúpanie, na rozcestníku pod hradom si už unavený turista môže odpočinuť v novom altánku. Odtiaľ to už je k hradu iba pár minút a odmenou je pekný výhľad do okolia a pre niekoho i romantické prostredie samotnej zrúcaniny hradu. Celá táto trasa má pekné drevené vyrezávane informačná zastavenia. Po fotení, prehliadky prístupných časti zrúcaniny a výhľadov do okolia sme sa vrátili späť po tej istej trase.
Malebná zrúcanina hradu Hričov sa nachádza neďaleko obce Hričovské Podhradie na severnom okraji Súľovskej vrchoviny. Uzemie Hričova ležalo na starej obchodnej ceste vedúcej popri Váhu už od staršej doby kamennej. Prvý písomný záznam o Hričove pochádza z roku 1208. Zrúcanina hradu Hričov je jednou z jedinečných ukážok staviteľského umenia v minulosti, postaviť pevnosť v tak členitom skalnatom podlaží svedčí o majstrovstve vtedajších staviteľov. Vrchol hradnej skaly bol osídlený už v praveku a začiatkom stredoveku, o čom svedčia archeologické nálezy a zvyšky valového opevnenia.
Kamenný stražný hrad vybudovali v polovici 13. storočia ako jeden z prvých na Považí. Mal pomerne malé rozmery, pretože strmý a neobyčajne členitý skalný terén neposkytolal priestor na väčšiu stavbu. Koncom 13. storočia získali Hričov i neďalekú Lietavu Balošovci, ale dlho sa s nej netešili, lebo ich hlavný nepriateľ Matúš Čák Trenčianský počas svojho ťaženia Považím dobyl a obsadil okrem Hričova i Lietavu, Budatín a Starhrad na Strečne. Balašovci svoj majetok získali späť až po smrti Matúša Čáka v roku 1321. V roku 1397 hrad vlastnil Sudivoj z Ostrorogu. Hrad bol ale už v začiatku 14. storočia opäť v kráľovských rukách, keď v roku 1424 kráľ Žigmund Luxemburský dal hrad svojej manželke Barbore. I napriek tomu, že kráľovná hrad opravila a mala ho obsadený svojími vojenskými posádkami sa hradu zmocnil husitský kapitán Mikuláš Švidrigal. Po husitoch hrad dobyl až veliteľ Čierného pluku Blažej Maďar. Na sklonku stredoveku pristavili okolo opevnení nové palácové budovy, upravený bol i vstup do hradu. Ďalšou kapitolou hradu bol rod Podmanických. Blažej Podmanický získal v roku 1468 hrad od kráľa Mateja Korvína, ale o dvanásť rokov Blažej zomiera a začali spory o majetok Podmanických. V roku 1500 kráľ Vladislav II. udelil hrad Hričov Michalovi Imrefymu. Po bitke pri Moháči bol hrad obsadený vojskom generála Katzianera. V roku 1536 hrad prepadli bratia Rafael a Ján Podmanický a zobrali ho z Habsburskej moci. V roku 1541 Ferdinand I. daroval hrad Jánovi Imreffymu, Rafael mu hrad nevydal, čo malo za následok rozsudok o strate hlavy a majetku. Panovník tento rossudok neskôr odvolal a Imreffy pánstvo predal Rafaelovi. Rafael Podmanický zomrel bezdetný a majiteľkou sa neskôr stala Anna Likarka, vdova po Gašparovi Horvathovi. Táto majiteľka ešte na hrade vykonala posledné úpravy a po jej odchode už začala sláva hradu postupne upadať. František Thurzo v roku 1563 odkúpil panstva Bytču i Hričov, ale kedže vlastnil i Oravský a LIETAVSký HRAd, na udržbu hradu Hričov už nemal dostatok financii. Po smrti Františka a neskôr i jeho ženy Kataríny Zrínskej spravoval majetky syn Juraj Thurzo, neskorší uhorský palatín. V roku 1605 za Juraja Thurzu hrad spustošili Bočkayovskí hajdúsi. Po smrti Juraja sa sa stál dedičom majetkov jeho syn Imrich Thurzo. Po smrti Imricha v roku 1621 sa stáva majiteľkou hradu jeho ovdovená manželka Katarína Nyáry. S tou sa v roku 1624 zosobášil Mikuláš Esterházi. Esterháziovci vlastnili pánstvo do roku 1868, počas búrky na prelome 17. a 18. storočia ale hrad vyhorel a začal postupne chátrať. V prvom desaťročí 18. storočia počas povstania Františka Rákoczyho bolo pánstvo Hričov a jeho okolie plienené povstaleckými vojskami. V roku 1868 panstvo Esterháziovci predali Leopoldovi Popperovi a jeho dedici väčšinu majetku rozpredali. Dnes jeho bývalu slávu pripomínajú iba ruiny s pekným výhľahom na Roháč, údolie Váhu a na Javorníky.