Moje plesá v roku 2008 (3)

V Starej Lesnej som bol pracovne odutorka 18. augusta. Pracovné povinnosti ma viazali do štvrtka. Cestou domov som si urobil tatranskú túru. Vyrazil som skoro ráno, aby som zo Štrby chytil vybraný spoj domov, do Bratislavy, kde som chcel docestovať večer, čo mi nakoniec aj vyšlo.

Mlynická dolina: Štrbské pleso, Pliesko pod Skokom, Pleso nad Skokom, Volie plieska, Kozie plesá, Capie pleso, Okrúhle pleso

Furkotská dolina: Vyšné Wahlenbergovo pleso, Soliskové pliesko,
Nižné Wahlenbergovo pleso, Sedielkové plieska

Túra: Stará Lesná - Starý Smokovec - Štrbské Pleso - Mlynická dolina - Bystrá lávka - Furkotská dolina - Štrbské pleso

Nebolo ešte ani sedem hodín, keď som pri dolnej stanici lanovky na Solisko vykročil žlto označeným chodníkom do Mlynickej doliny. Chodník sa chvíľami približoval kpotoku Mlynica, miestami sa od neho vzďaloval. Z lesnej partie prešiel do kosodrevinovej, a až tam sa otvoril výhľad na okolitú scenériu. Kráčalo sa mi vynikajúco, cestou som predbiehal viacerých skororanných turistov, pričom som sa o to nemusel ani veľmi usilovať. Jednoducho, bol to deň, keď som mal rezký krok. Možno k tomu dopomohla aj obuv, ktorá bola na hory trochu ľahká a mäkká - ale dostatočne kvalitná. Také kecky. Na ľahký terén vynikajúca. Nekĺzala - dokonca ani vo vyšších a náročnejších partiách. Pri vodopáde Skok som bol za hodinu.

Vľavo sa tiahli hrebene Soliska, vpravo bol pohľad na štít Patrie (2202,8 m n.m.), pred sebou kamenný zráz terasy, zktorej padala voda vodopádu Skok na Mlynickom potoku. Ďalšie vrcholy odtiaľto vidno nebolo. Ani štít Satana (2421,5 m n.m.), ani Štrbský štít (2381,4 m n.m.)

Nejaký mladík pri skalnom zráze poblíž vodopádu práve zrolovával stan - iste pod plieskom byvakoval. Zišiel som z chodníka a hľadal vhodné miesta na fotenie.

Keď som mal fotenia dosť, pokračoval som chodníkom na vyššiu terasu, ktorá je nad vodopádom. Chodník ide po ľavej strane Skoku, v hornej časti jeho rozprsknuté vejáriky križuje. Je to na obrovských hladkých okruhliakoch, ktoré sú istené aj reťazami. Ale bolo krásne počasie, absolútne sucho, vôbec sa nekĺzalo. Reťaze boli tentoraz len pre nejaký pocit istoty. Ani som ich nemusel použiť. Tu som predbiehal nejakú dvadsaťročnú dievčinu - Poľku. Vôbec - prekvapilo ma, koľko mladých dievčat chodí samo v horách. Letmo sme sa pozdravili. Keď som z ďalšej terasy fotil dolinu pod sebou, Poľka stále boli kdesi na tých okruhliakoch. Možno sa kochala pohľadom na Pliesko pod Skokom z tých partií. Na tejto terase je Pleso nad Skokom.Tu sa už otvára výhľad na celú panorámu Mlynickej doliny: vpravo je Patria, za ňou Satan, uprostred chrbát Veľkej Capej veže, ktorý ešte zakrýva Hlinskú vežu, ale je už vidno Štrbský štít. Vľavo stále vidno tiahly chrbát Soliska.

Terasa nad Skokom je dosť veľká, mierne stúpajúca. Istý čas trvá, než príde strmší terén, nad ktorým sú najprv po ľavej strane Volie plieska a po pravej Malé Kozie pliesko a Nižné Kozie pleso. Pri obchádzaní Capej veže sa otvorí výhľad na ďalšie Kozie pleso. Je až pod Hlinskou vežou (2340 m n.m.) v nadmorskj výške 2109 m. Je to Vyšné Kozie pleso. Je vzdialené od chodníka, a nedá sa dobre odfotiť. Aj tak sa však pokúšam čosi vyčariť oproti ranným lúčom slnka. Nie je to ideálne miesto na fotenie proti svetlu, ale čo už? Nemôžem slnko poprosiť, aby uhlo inam.

Na hornej terase sú výhľady najkrajšie. Prekrásne Capie pleso (2075,3 m n.m.), vľavo Štrbský štít, vpravo Hrubý vrch a Furkotský štít (2403,5 m n.m.). Medzi štítom Veľkého Soliska (2412,5 m n.m.) a Furkotským štítom (2403,5 m n.m.) sa prehupuje žlto značený chodník cez sedlo Bystrá lávka (2314 m n.m.). Niekedy sa chodilo cez Bystré sedlo, ktoré je asi o 50 m vyššie. Pri stúpaní do sedla je nádherný pohľad na Capie pleso aj pleso nad ním - Okrúhle pleso (2105 m n.m.). V auguste na Okrúhlom plese ešte boli ľadové kryhy; ani počas horúceho leta nestihlo celkom rozmrznúť.

Bystrá lávka je istená reťazami. Už v skalnom priezore pred prehupnutím sa do Furkotskej doliny vidno Vyšné Wahlenbergovo pleso. Za ním sa tiahne chrbát Ostrej.

Na najvyššom bode Bystrej lávky sa obzerám chvíľu do Mlynickej doliny, kde naposledy fotím Okrúhle pleso, potom do Furkotskej doliny, kde fotím Vyšné Wahlenbergovo pleso (2157 m n.m.). Scenéria je krásna. Hrubý vrch (2403,5 m n.m.), Furkotský štít (2403,5 m n.m.) a po ľavej strane zráz Soliskového hrebeňa, ktorým schádzam k Wahlenbergovým plesám. Z hornej časti vidím obä Wahlenbergove plesá. Na najhornejšej terase je Vyšné, na terase pod ním Nižné. Soliskové pliesko, ten malý fliačik vody hneď nad Nižným Wahlenbergovým plesom, z tej výšky nevidno. Ľútostivo sa pozerám na Furkotský hrebeň, kde jasne vidím Furkotské sedlo (2277 m n.m.), ktorým by som sa mohol prehupnúť do Nefcerky, ale mohlo by to byť za mastnú pokutu. Nefcerka je azda najprísnejšie strážená dolina v Tatrách. Ale sú tam dve krásne Terianske plesá - Vyšné a Nižné. Zaujímavejšie je, pochopiteľne, to Nižné: v top desiatke je na siedmom mieste. Ale spokojný som aj s Vyšným Wahlenbergovým, ktoré je v top poradí hneď za Nižným Terianskym.

Pri strmom schádzaní k Vyšnému Wahlenbergovmu plesu ma začali bolieť prsty na nohách. Nevýhoda ľahkej obuvy, nevýhoda tenisiek. Chodidlá mám už od kameňov trochu potetované. Aj keď moje 3500-korunové Nayky sú vynikajúce, tento terén chce predsa len inú obuv. Ale nepriznávam to: pri Vyšnom Wahlenbergovom plese sedí na kameňoch skupina českých turistov a sleduje ma, ako schádzam k plesu. Jedna žena zo skupiny ma oslovuje „...je to tam těžký?". Ja sa tvárim hrdinsky: „...pohoda - veď idem len v teniskách". Snažím sa skryť závistlivý pohľad na ich pevné bagandže.

Pozriem sa na hodiny na mobile - je deväť hodín. Na rýchlu chôdzu sú také tenisky vynikajúce, ale dlho sa v nich v skalnatom teréne chodiť nedá. To by si človek zničil nohy. Ale aj tak: zo Štrbského Plesa cez Mlynickú dolinu, Bystrú lávku a k Vyšnému Wahlenbergovmi za 70 minút je pre chlapa, ktorý má už bližšie k sedemdesiatke ako k šesťdesiatke, je to slušné.

„A kdy ste vyšel?" - pýta sa ma ktosi zo skupiny Čechov. „My sem jdeme ze Štrbského už od šesti..."

„O siedmej," odpovedal som po pravde.

Dlhšie sme sa nebavili. Prestávku som si neurobil, ale pokračoval som v zostupe k Nižnému Wahlenbergovmu plesu. Krásne bolo vidno aj Pliesko pod Soliskom, tak som si všetko pofotil. Keď som tu bol pred dvoma rokmi, bolo Pliesko pod Soliskom vysušené. Nižné Wahlenbergovo pleso je v nadmorskej výške 2053 m, teda len necelých 50 metrov pod Vyšným.

Stretám tu veľa turistov. Idú sólo, v dvojiciach, v skupinkách. Asi sa vysypali na Solisku z lanovky. Je to fajn vec, taká lanovka. Človek sa rýchlejšie dostane do terénu, kde sa chce pohybovať. Ušetrí dosť síl, ktoré sa mu zídu inde.

Ako kôl trčí pod Nižným Wahlenbergovým plesom, medzi Kozím chrbtom tiahnucim sa až k Ostrej a Sedielkovou kopou, Ostrá veža (2129,1 m n.m.).

Na terase pod Nižným Wahlenbergovým plesom, oproti Sedielkovej kope, sú malé Sedielkové plieska. Schádzam až po križovatku cesty idúcej zo Soliska. Tu je už oblasť kosodreviny, v ktorej sú skryté Furkotské plesá. Robím si prvú pauzu, zajem si, napijem sa, vyzujem si tenisky a ľutujem svoje ubolené palce na nohách. Ale aspoň viem, že ich mám...

Pohľadom snorím po kosodrevine, či neuvidím nejaký tajný chodník vedúci k Vyšnému Furkotskému plesu. Nemalo by byť ďaleko od Furkotského potoka, ale žiaden prechod nevidím. Tak nič... Ani na starých Andrássyho mapách (ktorými sa dnes už aj tak nemožno riadiť) som chodník k Vyšnému Furkotskému plesu nenašiel. K Nižnému Furkotskému plesu existuje neznačený chodník odbočujúci z červeno značenej Tatranskej magistrály k Jamskému plesu. Je kúsok za chodníkom vedúcim do Furkotskej doliny. Po polhodine pomaličky schádzam dole. Ešte pred obedom som v Štrbskom plese. Mám čas ísť na obed, na kávu, pofajčiť si, poprechádzať sa okolo Štrbského plesa. Znovu sa tu plavia člny, všade sa stavia, jednoducho, Štrbské pleso sa vyčačkáva. Hotel Hviezdoslav je parádne vynovený, zmodernizovaný, azda až tak, že mi to ani nie je veľmi príjemné. (Dokončili ho koncom apríla a má azda toľko hviezdičiek ako Veľká Medvedica na nebi. Moja celoročná penzia by asi nezaplatila týždenný pobyt v jeho útrobách.) Na mieste, kde stála niekedy technická budova ozubnicovej železnice do Štrby, stoja teraz nové budovy, ktoré sú krátko pred dokončovacími prácami. Pôvodná cesta bola kvôli stavebným prácam uzatvorená, treba obchádzať chodníkom pri jazere. Aj ten je vynovený, vysypaný drobným kamením. Esteticky urobené drevené mólo pri požičovni člnov. Rozmýšľam, či by známa slovenská poetka Maša Haľamová chcela bývať v takomto prostredí pri jazere...

Rýchlo som odtiaľ zdrhal.