Moje plesá v roku 2008 (4)

Bratislava - Kriváň - Bratislava

Zaujímavé túry sa dajú na Slovensku urobiť aj bez dlhých príprav, pričom môže byť miesto vzdialené aj 300 kilometrov. Ako príklad opíšem svoju cestu Bratislava - Kriváň - Bratislava za 20 hodín bez vlastného dopravného prostriedku.

V nedeľu 19. októbra som sa prevaľoval v posteli a nemohol zaspať, hoci už bolo po 22. hodine. Spánok neprichádzal. V pondelok ma doma v Bratislave nečakali žiadne povinnosti, tak som sa rozhodol pre túru do Vysokých Tatier. Vyzliekol som si nočný úbor, obliekol horské nohavice, tričko, sveter a vetrovku a do ruksaka hodil fotoaparáty, trochu jedla, vodu a tričká na prezlečenie. O 23:47 mi z hlavnej stanice v Bratislave odchádzal vlak do Tatier. Bývam len dvesto metrov od stanice, takže žiaden problém.

Ak som si myslel, že vo vlaku si pospím, mýlil som sa. Vyhliadol som si kupé, v ktorom nik nebol, ale o chvíľu doň prišiel prvý cestujúci. Bola to Číňanka. V ruke držala cestovný lístok a strčiac mi ho pod nos povedala: „Liptovsky Mikulas, dobre?" Odpovedal som, že áno, vlak stojí v Liptovskom Mikuláši. No nevedel som, či nemá náhodou miestenku - lebo nájdu sa aj takí, čo si kupujú miestenku, hoci je jasné, že vlak bude poloprázdny. Tak som sa jej opýtal, či nemá miestenku. Odpovedala, že „ano, mam pas, pas zly, takyto pas v Liptovsky Mikulas" a vylovila z kabelky dva pasy a strčila mi ich do ruky ako na colnej kontrole. Bolo mi úplne jedno, či má dobrý alebo zlý pas, no zo zdvorilosti som povedal, že „pasy sa predlžujú v Bratislave". „Zle? Nie vlak Liptovsky Mikulas?" - reagovala Číňanka. Povedal som len jednu vetu; dokonca som aj vynechal dĺžne, aby rozumela: „Dobry, sadni, Liptovsky Mikulas."

Poslušne si sadla, dokonca vedľa mňa, lebo slovo sadni som doprevádzal aj pohybom ruky na sedadlo. Asi to pochopila tak, že si musí sadnúť tam, kam som ukázal prstom. Vytiahla mobil, na ktorom boli nejaké farebné hieroglify, ale neočumoval som; zavrel som oči, že azda zaspím.

Otvorili sa dvere kupé a vošla mladá žena, asi tridsiatnička. Sadla si k dverám, vytiahla knihu a začala čítať. Svetlo si nerozsvietila, preto neviem, ako videla na písmenká pri tom sliepňajúcom svetle kontrolky...

Potom do kupé prišiel ešte robustný mladík, ktorý si sadol k oknu oproti mne. Asi necítil potrebu spať, lebo o chvíľu som vedel, že je vojak a že sa pred tromi mesiacmi vrátil z Kosova, že má štvorročného chlapca, ale žena mu v čase, keď bol v Kosove nasadila parohy. Teraz bol v Bratislave za kamarátmi a ide do Nového Mesta nad Váhom, kde býva. A nech sa nehneváme, že je trochu opitý. Potom až do Nového Mesta rozprával. Do rozhovoru zatiahol všetkých, okrem Číňanky, ktorá len čas od času vybrala mobil a pozerala si tie čínske krikľavé obrázky na displeji. Predpokladal som, že je to nejaká časová orientácia, alebo, nebodaj, GPS.

Samozrejme, oslovil aj ju, ale ona nič nerozumela. Keďže taký pripitý tomu nevedel prísť na koreň, povedal som mu, že ona vie po Slovensky len tri slová: dobre, pas a Liptovský Mikuláš. Ale to sú vlastne štyri slová. Tak som sa dozvedel za jeden a pol hodinu všetko o jeho živote, vyspovedal aj spolucestujúcu tridsiatničku (skrátene: žije vTirolsku, ide do Košíc za rodičmi). Odo mňa sa dozvedel iba to, že som unudený dôchodca, ktorý to začína mať bližšie k sedemdesiatke ako k šesťdesiatke.

Pred Novým Mestom vznikol vo vedľajšom kupé nejaký konflikt. Dve sprievodkyne sa tvárili celkom bezradne. Náš vojak z Kosova išiel robiť poriadky a o chvíľu za golier vyvádzal dvoch mladíkov, ktorí vraj cestovali do Trenčína, ale on ich prinútil vystúpiť už v Novom Meste, kde vystupoval aj on. Inak to bol slušný mladík; akurát, že som sa nevyspal, lebo potom sa mi to už nepodarilo a od Vrútok už zase neoplatilo.

Číňanka zaspala. Spala aj vtedy, keď vlak zostal stáť v Liptovskom Mikuláši. Potriasol som ju za plece: „Liptovsky Mikulas". Narýchlo vybehla, ani si neobliekla kabát.

Na Štrbe som asi pol hodinu čakal na zubačku na Štrbské pleso. Tam som prišiel po piatej hodine, ešte za úplnej tmy. Vyše pol hodiny som posedel na stanici, potom som si dal na hlavu čelenkové svetlo a vybral sa potme do hôr. Prešiel som pri Štrbskom plese a zabočil na značkovaný chodník do lesa. Ten chodník sa mi však hneď od začiatku akosi nepozdával. Videl som len okrúhly fliačik pred sebou, ale chodník stále mierne klesal. Vedel som, že červeno značený chodník od Štrbského plesa mierne stúpa. Tak som si prisvecoval na stromy, aby som zistil, po akej značke idem. Bola modrá. Pri svetle baterky to človek ťažko rozlíši. Rozozná iba značku, ale aby zistil, akú má farbu, musí si prisvietiť zbližša.

Vrátil som sa teda späť. Červeno značený chodník bol o kúsok vyššie. Svietil Mesiac, preto ma každú chvíľu predbiehal vlastný tieň, a ja som sa zakaždým strhol, že kto je to za mnou. Medveď? To viete, mestský človek...

Asi dvadsať minút pred siedmou som bol pri Jamskom plese. To som aj chcel: zachytiť východ Slnka pri Jamskom plese. Musel som si však ešte nejakých desať minút počkať, prišiel som sem skoro.

Stúpanie chodníkom značeným modrou farbou je od rázcestia pri Jamskom plese spočiatku dosť strmé. Lesné partie veľmi rýchlo vystrieda kosodrevina. Tam chodník striedajú mierne stúpajúce úseky so strmšími. Ale cesta je celkom pohodová. Z pásma kosodreviny vidno do dolnej časti Važeckej doliny. Ešte začiatkom minulého storočia tadiaľto pastieri hnali svoje stáda oviec, teraz som v údolí nevidel ani len stužku minichodníka. Dolina je turisticky neprístupná.

Najprv sa mi ukázal Zadný handel, potom Pavlov chbát. Kúsok vyššie som už mal pred sebou Kriváň. Vpravo Jamská kopa, nad ňou Krátka veža a za ňou Jamský hrebeň a štít Krátkej.

Rozpis vraví, že od rázcestia v Krivánskom žľabe by mal turista prísť na štít Kriváňa za tri štvrte hodiny. Hoci som nemal nijaké problémy, v rozpisovom čase po Krivánsky žľab som sa držal len tak-tak. Tu sa stretá modro značený chodník od Jamského plesa na Kriváň so zeleno značeným chodníkom z Podbanského. Informácie TANAP-u ešte pred pár dňami hovorili o 30 cm vrstve snehu, zľadovatenom povrchu a potrebe zimnej výstroje. Tieto informácie pri južne orientovaných svahoch boli však už zastarané. Skaly boli suché a bez snehu. Počasie parádne, ideálny deň na túru. Napriek tomu som sa od rázcestia v Krivánskom žľabe riadne spomalil. Do značnej miery preto, lebo som zišiel z chodníka, ktorý vedie na Pavlov chrbát a štveral som sa sutinou Krivánskeho žľabu, kde sa to dosť šmýkalo.

Cestou som videl kamzíky, ktoré si ma vôbec nevšímali. Pod Kriváňom krúžil orol, ale než som vytiahol fotoaparát, stratil sa mi. Na chodník som narazil až tesne pod Malým Kriváňom (2334,5 m n. m.). Odtiaľ už vidno Krivánske Zelené pleso aj jeho prívesok, Malé pliesko.

Ruksak som nechal pod skalnatou vežičkou Malého Kriváňa a pustil sa do posledného úseku na štít Kriváňa. Ročne na Kriváň vyjde niekoľko tisíc turistov, nuž prečo by som práve ja nevyšiel?

Bolo to ťažšie, ako som si myslel. Možno preto, že som v noci nespal. Tak trochu skalolezecký úsek s prevýšením asi 120 m. Bol som na tomto úseku mimoriadne pomalý. Na štíte ma dostihol prvý turista, ktorého som v ten deň vôbec videl. Ani neviem, ako sa naraz zjavil vedľa mňa pri kríži. Bol to istý Carlos Vargas z amerického Orlanda. Dobrá psina: na Kriváni, symbole Slovenska, sa stretám iba s Američanom.

Z Kriváňa sú krásne výhľady na všetky strany. Dole v diaľke vidno bielu škvrnu Štrbského plesa. Napravo od nej je ďalšia biela škvrna: Jamské pleso. Prekrásny je pohľad do Nefcerskej doliny, v ktorej sú Nižné Terianske pleso a Vyšné Terianske pleso. Nižné Terianske pleso je v top poradí tatranských plies na slovenskej strane Tatier na 7. mieste. Rozprestiera sa na ploche 5,47 ha, má hĺbku až 47 metrov a je v nadmorskej výške 1940 m. V top desiatke je aj Krivánske Zelené pleso, ktoré je v nadmorskej výške 2013 m. Je na rozlohe 5,16 ha a má hĺbku až 23 m.

Zo štítov možno obdivovať Hrubú kopu, Nefcerskú vežu, Teriansku vežu, Hrubý vrch, Ostrú a za ňou Veľké Solisko. Jasne sa črtá stužka chodníka z Bystrej lávky do Furkotskej doliny. Vyšné Wahlenbergovo pleso však nevidno. Pri pohľade na opačnú stranu sú azda celé Západné Tatry ako na dlani. Vidno značnú časť Tatier na poľskej strane.

Schádzal som pomaly cez Pavlov chrbát, lebo aj v pohodovom tempe som ozubnicový vlak do Štrby krátko po tretej hodine pohodlne stíhal. Cestou som stretol len niekoľko turistov (Poliaci a Nemci), od Jamského plesa už nikoho. Mimosezóna. Krátko po 20. hodine som bol v Bratislave. Spokojný som bol nadmieru: veď nie vždy počasie v druhej polovici októbra dovolí Výstup na Kriváň bez zimného výstroja. Navyše, len tak, akoby mimochodom...