Pieninské okruhy
Pieninské okruhy - do roka a do dňa. Už zopár rokov spoločne s mojim kamošom Sharkanom z moravskej metropoly strávime aspoň zopár dni dovolenky v niektorom „zabudnutom“ kúte na východe Slovenska. Najprv mi on podrobne predstavil Muránsku planinu (ktorá je jeho srdcovou záležitosťou), potom som mu zase ja poukazoval Dubník a Izru v Slanských, Lipovce a Lačnov v Branisku, Spišskú a Pavľany v Levočských vrchoch a ďalšie zabudnuté kúty. Keď som pred rokom prvý krát „zablúdil“ do Pienin, netušil som, že si toto pohorie takto obľúbim. Bolo jasné, že sa sem obaja musíme spoločne pozrieť. A tak v septembri 2006 – presne do roka a do dňa od mojich sólo „okruhov“ sme pár dni strávili v Pieninách. Pondelok 11.9.2006 – Malé Pieniny. Autom vyrážame od našej chaty vo Vyšných Ružbachoch cez Hniezdne smerom na Červený Kláštor. Tiahlym stúpaním za Kamienkou do Straňanského sedla sa prvýkrát objavuje výrazný hrb Kyčery a vedľa neho nenápadný najvyšší vrchol Pienin – Vysoké skalky (1050 mnm). Parkujeme v Stráňanskom sedle (730 mnm) na lúke vedľa kríža pri začiatku zelenej turistickej značky vedúcej na hraničný hrebeň. Prezúvame sa na drevenej lavičke, skúmame obsah informačnej tabule o pešom hraničnom prechode a po pár minútach vyrážame na našu úvodnú túru v Pieninách. Počasie je ideálne – úplne jasno, bez mráčkov, príjemná teplota, slabý vánok. Pomalé stúpanie po zelenej značke cez lúky smerom k hraničnému hrebeňu nám spestruje mladá líška, ktorá si nás zrejme zatiaľ nevšimla. Má svoju dôležitú prácu – lov myši: striehne tesne pri diere a potom charakteristický vysoký výskok do výšky. Po pár minútach sa dostávame do prvej zákruty pod strmou zalesnenou Kyčerou, odkiaľ je prekrásny výhľad na západ do doliny Haligovského potoka (foto č. 1). Poľná cesta vytvára veľké esíčko a začína strmší výstup do sedla za Kyčerou. V tieni za strmým bralom nám zase pripravila prekvapenie Flóra: zelená lúka je spestrená fialovým závojom jesienok. Na druhej lavičke pod zalesneným juhovýchodným úbočím si dávame malý oddych – najstrmší sek máme práve za sebou, okrem toho ponad Kyčeru môžeme sledovať na juhozápadnom obzore majestátne Tatry. Nasleduje už len odpočinkový úsek lúkami po vrstevnicovom chodníku a po pár metroch mladým hustým smrekovým lesom prichádzame na št. hranicu (foto č.2). Zelená turistická značka končí na informačnej tabuli pár metrov od sedla, pričom križuje modrú hrebeňovku. Obraciame sa na západ a pomaly zostupujeme po modrom chodníku, ktorý kopíruje vrstevnice na severnom úbočí Vysokých skaliek (foto č. 3). Najprv chodník vedie po strmých lúčnatých svahoch, potom vstúpime do starého lesa, ktorý predstavuje prírodnú rezerváciu smrečín a bučín. Asi po 200 m sa sprava pripája zelená značka, ktorá prichádza z obce Jaworki. Chodník prudko stúpa krátkymi serpentínami pomedzi drevené zábradlie až do sedielka na hrebeni Malých Pienin. Tu sa zelená značka končí, modra zatáča vpravo a pokračuje po hrebeni až k Dunajcu pod chatou Orlica. Na tomto úseku už je pomerne rušno – na každom kroku stretávame pomerne veľa poľských turistov. V sedielku odbočujeme vľavo zo značky a po výraznom chodníku stúpame prudko hore na vrchol Vysokých skaliek. Samotný výstup trvá len asi 7-10 minút, ale je pomerne dosť strmý, miestami po skalných stupňoch. Posledné metre a ocitáme sa na vrcholovej skalnej plošine (cca 15 x 5 m) najvyššieho vrchu Pienin – 1050 mnm Vysokých Skaliek. Dnes je tu ale pomerne „husto“, tlačí sa tu pomerne veľa turistov. Výhľad je prekrásny (foto č. 4) - s výnimkou na SZ (Jaworki) je skoro ideálne kruhový – Stará Ľubovňa – Spišská Magura – Tatry – Haligovce – Lesnická dolina s charakteristickým vrcholom Troch Korún (netypicky zboku). Nasleduje oddychová nirvána spojená s doplnením kalórií a asi po pol hodine sa dvíhame na zostup. Ten je oveľa rýchlejší ako výstup, po pár minútach sme opäť v sedielku na modrej značke. Stretávame prvých slovenských turistov (a turistky) a pokračujem na západ po modrej hrebeňovke. Chodník najprv prudko stúpa a klesá po bralnatom teréne v hustom smrekovom lese. Asi po 600-800 m vychádzame z lesa na prekrásny lúčnatý hrebeň Malých Pienin, ktorý sa tiahne na západ až k sivozelenej vode Dunajca. Otvárajú sa prekrásne výhľady na západ a sever (slnko máme rovno za chrbtom) – rovno pred nami vytŕča hôľnatý vrchol Wysokí Wierch – Šľachovky (898 mnm), za ním v pozadí charakteristické biele Tri koruny (foto č. 6). Vpravo od hrebeňa leží dolina Grajcarka – od Sczawnice až po Jaworki. Severný obzor vyplňujú tmavé lesy Beskýd (foto č. 5). Mierne klesáme po lúčnatom hrebeňovom chodníku až k miestu, kde tesne po hrebeňom končí malý lyžiarsky vlek od poľskej chaty Durbaška. Neodoláme krátkemu oddychu – vyvalený v tráve si opäť vychutnávame miestnu atmosféru. Keďže strecha chaty sa zdá byť pomerne blízko, zostupujeme cca 200-300 m dole k chate, kde si na terase dávame príjemne občerstvenie. Samotná chata „Schronisko pod Durbaszka“ je pomerne rozsiahla, ďaleko od civilizácie uprostred lúčnatých holí ponúka príjemne ubytovanie a oddych. Na terase pred chatou (pripomína mi trochu chatu na Popradskom plese) si dávame niečo do žalúdka a ticho sledujeme párik poľských dôchodcov od vedľajšieho stola. Ich vek odhadujem na 70 rokov, len tak naľahko bez batoha či tašky, len s palicou v ruke tesne pred našim príchodom vystúpili po poľnej ceste z Jaworki na chatu. Dali si obvyklú „herbatu“ a opäť kráčajú pomaličky dole. Podľa mapy by to malo byť cca 4,0 km hore, 4,0 km dole, prevýšenie 270 m... Aj my sa dvíhame od stola a vraciame sa späť na hraničný hrebeň na modrú značku. Do kopca sa ide ťažšie, ale asi po 15 min sme hore. Stretávame celé zástupy turistov, školské výlety, potom križujeme veľké stádo oviec a nakoniec to korunuje miestny FASTFOOD: tesne vedľa turistického chodníka je drevená búdka (pôdorys cca 1x1 m) s prednou stenou dopoly otvorenú. V búdke sedí stará babička a ponúka syrové korbáčiky a údený syr. Nasleduje posledná fáza nášho hrebeňového výletu – modrá značka sa pomaly zatáča vpravo a obchádza vrchol Wysoký Wierch zo severu. My pokračujeme po neznačkovanom ale dobre viditeľnom hraničnom chodníku opäť hore až na vrchol, odkiaľ je opäť ideálny výhľad (foto č.7). Samotný vrchol je rozľahlá lúčna kopa mierne pretiahnutá v smere Z-V. Z vrcholu zostupujeme na juhozápad, kde sa pripájame na žltú značku, prechádzame cez turistický hraničný prechod a pokračujeme prudko dole na juh už opäť na Slovensku. Postupne sa svah zmierňuje , vychádzame na krásne vypasené zelené lúky, kde je trochu problém nájsť žltú značku (foto č. 8). Viac menej intuitívne zabačame vpravo a po severnom úbočí Tokárne (748 mnm) prichádzame do Lesníckeho sedla (710 mnm). Tu sa žltá značka končí, križujeme štátnu cestu Veľký Lipník – Lesnica, v sedle je parkovisko, autobusová zastávka a malé občerstvenie v drevenom bufete. Už čoskoro by tu mal vyrásť malý penzión s ubytovaním a širšou ponukou jedál. Z lavičiek v sedle je pekný výhľad na dedinu Veľký Lipník sorok 140 m rovno pod nami. Pôvodne sme chceli počkať na autobus z Lesnice do Stráňan, aby sme sa odviezli späť k autu. Ale keďže je prekrásne počasie a síl máme stále dosť, vydávame sa na zostup po červenej značke dole do dediny. Sharkan si chce pozrieť historické lipy v strede obce. Potom sa pomaly uberáme hore dedinou smerom na Straňany, až narazíme na malú „krčmu“, ktorá ponúka teplé jedlá na vývesnej tabuli. Keďže sa nemáme kam ponáhľať, skladáme batohy, dávame si poriadne veľký „chalupársky“ tanier a bilancujeme dnešný deň. Záverečný úsek dnešnej túry je trochu nezáživný – po asfaltke sa potrebujeme dostať z Veľkého Lipníka cez Stráňany do sedla k autu. Prijemne najedený (a napitý) v družnej debate pomaly ukrajujeme tie posledné 4 km a ani si nevšímame okolo idúce auta, či autobusy. Dokonca aj ťažko funiaci traktor s plnou vlečkou sena nechávame prejsť bez povšimnutia. Obdivujeme a fotíme ešte južné svahy Kyčery, kostolík v Straňanoch, rozťahané pasienky a políčka v podvečernom svetle a konečne sa dostávame k autu. Nasleduje už len návrat na chatu a večerná opekačka. Marek Hrabčák
Přidat do oblibených uživatelů
Mapa
Ubytování
PočasíPříspěvky z okolí Pieninské okruhy
