Veľký a Terasový vodopád
Začať vo Vernári sa nám zdalo zaujímavé. Nikdy sme z neho nevychádzali a je práve na pomedzí Kráľovohoľských Tatier a Slovenského raja. Ideálne pre tých, čo sa nevedia rozhodnúť kam sa vybrať. Ani my sme ešte ráno nevedeli, či sa necháme zlákať výhľadom na krajinu z Kráľovej holi, alebo či pojdeme opáčiť ľadové vodopády do Slovenského raju. Neistá snehová prikrývka a rovnako neisté počasie nám uľahčili rozhodovanie, a tak sme sa vybrali na do doliny Piecky. Podľa mapy sme si overili, či to stíhame do večera. Zdalo sa, že to bude v pohode. O 10,5h sme sa vybrali po červenej trase. Hneď za obcou nás čakal kopec, do ktorého sme išli s vedomím ,že ho na druhej strane hneď zídeme. Príroda v tejto asi hodinovej etape posobila naozaj ukľudňujúco. Mach bol ešte napitý vlahou z čerstvo roztopeného snehu a ukazovalo sa aj slnko. Po zídení z kopca sme nasledujúcu 1,5h sprevádzali Veľkú Bielu vodu po doline. Prvých asi 40 minút viedla značka po jeho brehu a neraz bolo treba rýchlo preberať nohami, pretože voda z premočenej zeme a kde tu aj topiaci sa sneh dobývali vnútra našich pahorkov. Zvyšný čas sa išlo po asfaltke. Na razcestníku Sokol sme opustili červenú a zelenou značkou po poľnej ceste sme sa dostali k Píle, k malej chatovej oblasti, kde občas zájde aj bus. Tu začína naša najkrajšia, najťažšia, ale zato toľko očakávaná časť cesty, výstup k vodopádom. V ústí piecok nás prekvapila mohutnosť potoku , naproti ktorému sme sa mali vydať. Prvý kilometer bol v pohode a kde –tu sme sa aj zastavili a kochali sa ľadovou scenériou. Zamrznutý potok, po ktorom tiekla voda, cencúle visiace zo skál no to hlavné ešte len malo prísť. Kým sme k nim došli, možno aj 20x bolo treba zmeniť breh rieky a neraz po, z mojho pohľadu, dosť nestálych kameňoch. Potok bol čím ďalej, tým užší a tiež ho stále viac obopínali skaly. Mystické je počúvať bľabotanie vody, ktorá sa ponára do diery v ľade. Menej príjemným sa stala chodza po ňom a radšej som neodhadoval jeho hrúbku, keď sme sa mali prešmyknúť cez neho na opačný breh.. Niekedy, keď sme sa nechceli brodiť v pomerne studenej vode, sme zvolili radšej obchádzku a nachvíľu sme ho opustili. Stopy pred nami boli len poriedko a doteraz sme ani nikoho nestretli. Zrazu nával studeného vzduchu a ukázal sa nám prvý z kaskády Veľkého vodopádu. Rebríky a stúpačky našťastie neboli zamrznuté a špliechajúca voda bola ešte stále milým spestrením putovania. Pre toho, kto rád chodí vodopádmi Slovenského raja by to asi bola klasika, ale predsa zaujímavá tým ako stúpačky vedú úzkymi kaňonmi často príliš blízko vody. Po dvoch kaskádach nasledovalo uvoľnenie zo zomknutia skál. Dvadsať minút chodze roklinou za stále mierneho stúpania nás priviedlo k Terasovým vodopádom. Sú kratšie ako predošlé, no častejšie a početnejšie. Väčšina z nich vymyla v skalách kotly, do ktorých teraz s hukotom padajú. Nasledujúca etapa vedie až k prameňu jedného z trojice potočikov napájajúcich vodopády. Popravde únava nás už trochu zmáha, ale s postupujúcim časom si stále viac uvedomujeme, že času na dlhé prestávky je málo, ak nechceme vyjsť z hory potme. Dlhšie oddychujeme len na Suchej Belej čiže na vrchole. Výstup trval približne 4 hodiny namiesto predpokladu 2,5h. Cestu dole si namierime do Podleska, kde očakávame že bude zastávka autobusu prípadne aspoň čas na dlhšiu pauzu. Schádzame Glackou cestou a potom po červenej. Krajinu vnímame v posledných zábleskoch slnka, ktoré preniká pomerne riedkymi smrekovými lesmi. Oproti mape nám ubieha trasa rýchlejšie, zhruba 1,3 h. Najbližšia zastávka je z Podleska ešte taký kilometer v Mýte, ale odtiaľ to jazdí do Popradu pomerne často. Sumár: Dĺžka trasy cca 25 km , trvanie 6,5 h, nadmorská výška: Vernár 778 m, Úbočie 940 m, Sokol dolka 620m, Suchá Belá vrchol 960 m. červená značka cez vodopády je jednosmerná, v zime náročná
Mapa
Ubytování
PočasíPříspěvky z okolí Veľký a Terasový vodopád
