Duchcov - Základní škola Antonína Sochora

Turistické cíle • Dům, budova

Základná škola Antonína Sochora z roku 1914 • Fotografie (31) • Foto: ivetka

Vstoupit do fotogalerie (31 fotografií)

pomník Antonína Sochora

busta Antonína Sochora

Vstoupit do fotogalerie (31 fotografií)

V meste Duchcov sú dve základné školy, základná škola Jaroslava Pešaty má budovu z roku 1919. Druhou, "staršou" je Základná škola Antonína Sochora. Dnešnú Základnú školu Antonína Sochora otvorili 16. septembra 1914 ako chlapecké nemecké gymnázium. V období druhej svetovej vojny čiastočne slúžila aj českému školstvu. Neskôr slúžila aj ako ,,česká dívčí škola,, potom ako základná deväťročná škola a k výuke základného vzdelania slúž dodnes. Budova školy . bývalého nemeckého gymnázia je postavená v eklektickom slohu. Ide o murovanú budovu so sedlovými strechami pokrytou červenou škridľou. Je trojposchodovou budovou s pivničným priestorom v pôdoryse nepravidelného písmena H, jej južná časť je ukončená apsidou. Pekne zdobený je trojuholníkový štít v strednej budove, pod nim je ešte nápis gymnázium.

Škola je príspevková organizácia a nesie meno po generálmajorovi in memoriam Antonínu Sochorovi. Hlavná budova školy je od roku 2007 chránená ako nemovitá kultúrna pamiatka. Základná škola Antonína Sochora je postavená v centre mesta Duchcov u ulice Teplická 13.

Antonín Sochor sa narodil 16. júla 1914 v baníckom vestfálskom mestečku Lohbergu, vtedajšej Nemeckej ríši. Jeho otec Antonín tam pracoval na šachte a po vypuknutí prvej svetovej vojny ho povolali na,,italsky,, front, odkiaľ sa vrátil ako invalida. Jeho manželka Anna, rodená Kutnová sa rozhodla s deťmi presťahovať k svojím rodičom do Duchcova. Malý Antonín Sochor vyštudoval v Duchcove obecnú školu a mešťanku, neskôr obchodnú akadémiu v Teplicích. V tom období bola veľká hospodárska kríza, takže vyštudovaný Antonín bol rád, keď našiel prácu v kameňolome, u cestárov alebo ako pomocný robotník v sklárniach.

Na vojenskú základnu službu narukova do Trenčína, kde o dva roky absolvoval aj poddvôstojnícku školu. Počas mobilizácie slúžil na Slovensku, po vzniku Protektorátu sa vrátil domov do Duchcova. Po konflikte na jar roku 1939 s henlainovcami ho zatkli a bol transportovaný do pracovného tábora neďaleko Lipska. Vo fabrike kde pracoval, previedol aj niekoľko sabotáži. Aby sa vyhol podozreniam z týchto akcii a dostal sa z tábora sa rozhodol požiadať o vstup do Wehrmachtu. Keďže sa narodil v Nemecku a žil v Sudetoch, bol odvelený. Počas krátkej dovolenky sa mu podarilo ,,zbehnúť", do exilu do poľského Krakowa a tam sa v lete 1939 hlásil k Československej vojenskej skupine, Legionu Čehov a Slovákov.

Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa dostal na územie okupované Červenou armádou. Bol vybraný k tým, ktorí mali tvoriť jadro budúcej vojenskej jednotky v Sovietskom zväze. Začiatko roku 1942 ako podporučík sa stal veliteľom výcvikovej čaty novoformujucého sa 1. čs samostatného poľného praporu v Buzuluku. Na jar roku 1943 sa ako veliteľ čaty prieskumníkov - samopalníkov zúčastnil prvého boja u Sokolova. Počas týchto statočných bojov bol aj zranený a ocenený svojím prvým Čs. vojnovým krížom 1939 a sovietským vyznamenaním Rád červenej zástavy. Už ako veliteľ motorizovanej roty samopalníkov tankového praporu brigády sa spolu s Tesaříkovými a Buršíkovými tankami dostali ako prví do cenra Kyjeva. Za boje u Kyjeva a Čerňachova mu udelili najvyššie vyznamenanie Hrdinu Sovietského zväzu a druhý Čs. vojnový kríž 1939. Za boje u Bielej Cerkve, kde sa jeho jednotka dostala z obkľúčenia a zlikvidovala mnoho nepriateľov mu udelili tretí Čs. vojnový kríž 1939. Na jar roku 1944 bol menovaný na veliteľa motorizovaného praporu samopalníkov samotného tankového pluku, s ktorým na jeseň toho roku zvádzali ťažké boje počas Karpatsko - duklianskej operácie. Počas ťažkých bojov trvajúcich celý týždeň o ,,Krvavú kótu,, 534 utrpel vážne zranenie.

Po skončení druhej svetovej vojny pokračoval ako vojak z povolania v hodnosti štátneho kapitána. V rokoch 1945 - 1947 študoval na Vysokej vojenskej škole, po jej ukončení získal hodnosť majora. Určitú dobu zastával aj funkciu poradcu novovznikajúcej izraelskej armády. Na jeseň 1949 sa stal profesorom Pěchotního učiliště v Milovicích a v lete 1950 dosiahol hodnosť podplukovníka.

Osudovým okamžikom hrdinu, ktorý prežil ťažké boje počas druhej svetovej vojny, sa stal 15. august 1950. Vtedy došlo vo Vojenskom výcvikovom tábore Mimoň k automobilovej nehode vojenského nákladného automobilu a osobného automobilu Škoda 1101 Tudor s Antonínom Sochorom. Počas tejto nehody Antonín Sochor utrpel vážne zranenie, previezli ho do nemocnice v Jablonném v Podještědí, kde na ťažké zranenie 16. augusta 1950 vo veku 36 rokov zomrel.

Pred školou, ktorá nesie názov po tomto hrdinovi 8. októbra 1976 odhalili slávnostne pomník. Pomník tvorí bronzová busta umiestnená na žulovom podstavci. Busta je dielom sochára Vladimíra Kýna.