Náučný chodník ,,Okolo Vršatca - koruny Bielych Karpát,,

Pekné slnečné počasie v polovici marca nielenže vyzývalo, ale priamo nútilo vyraziť niekde do prírody zobudzajúcej sa zo zimného spánku. Ja som využil toto počasie na výlet do pre mňa blízkych Bielych Karpát, konkrétne do jeho nádhernúej časti Vršatec. Cieľom bola prechádzka zrkonštruovaným náučným chodníkom ,,Okolo Vršatca - koruny Bielých Karpát".

Na Vršatec som sa zaviezol autom, zaparkoval som na parkovisku nad chatami. Tu sa nachádza infopanel číslo 1- Vstupný panel a môže sa začať. Náučný chodník po poslednej rekonštrukcii má dĺžku približne šesť kilometrov, má okružný charakter a návštevník by ho mal prejsť za necelé tri hodiny. Prvý náučný chodník bol v oblasti Vršatca sprístupnený v 80-tych rokoch minulého storočia, mal 12 zastávok, dnešný ich má 10. Vršatec a jeho okolie pútali pozornosť ľudí už od dávnych čias, či už zo zvedavosti, alebo za objavom. Svedčia o tom výskumy prírodovedcov ako Holuby, Rochel, Domin a ďalší. Vzniklo tu rekreačné zariadenie s lyžiarskym vlekom a bazénom, ktoré dnes už neexistujú. Bolo aj je veľmi známym turistickým miestom.

Náučný chodník je možné ísť obojsmerne, ja som sa ale vydal postupne od zástavky číslo jedna. Z parkoviska vedie žlto značená turistická značka do Červeného Kameňa, po ktorej vedie i tento náučný chodník. Chodník má od začiatku stúpanie, vpravo sú skalné útvary, vľavo zasa Chmeľová.

Chodník stále stúpa až do sedla Chmeľová, kde je zastávka číslo 2 živočístvo, spod ktorého sa ešte môžete obhliadnúť späť na zrúcaninu hradu, chaty na Vršatci a do doliny v okolí Trenčína. Zo sedla je už výhľad na kopce a dolinu v okolí Červeného Kameňa. Zo sedla sa začína klesať dole hlavne lesom s bukovým porastom. Les a tiež skalnaté útvary bránia sem dostatočne vniknúť slnečným lúčom, takže, i keď už bola kalendárne jar, vrátil som sa ešte späť do zimy. Teplota tu bola asi okolo nuly, lebo sneh, ktorý sa nachádzdal na lúke v sedle pod Chmeľovou a vstupe do lesa v niektorých miestách o sile skoro pol metra bol úplne zmrznutý a netopil sa.

V tomto zasneženom zimnom mieste je aj zastávka č. 3 s témou lesy. Počas zostupu lesom sa vpravo niekoľkokrát objavia Babky. Sú to pekné skalné útvary s množstvom vežičiek, ktoré pripomínajú staré zhrbené babky. Chodník v lese ďalej už bez snehu klesá, mierne sa zatáča vpravo k studničke, prameňu s vytekajúcou vodou. Pred pacajúcim lístim je chránený malou drevenou strieškou, voda dosť výdatne vyteká z kovovej trúbky. V lese už je ale tiež vidieť prichádzajúcu jar, na niekoľkých miestách okolo chodníka sa už objavili jej poslovia snežienky. Niekoľko sto metrov pod studničkou je pri chodníku obrovský balvan v tvare gule asi o priemere 6 metrov, ktorý je tu tak iba sám bez ďalších skalných útvarov.

O chvíľu už les s bukovým porastom končí, následuje lieskový porast, v ktorom je ďalšie zastavenie č. 4 človek a krajina, a už sa dostaneme na lúky s výhľadom na 15 kilometrov dlhú Červenokamenskú dolinu, ktorou preteká Tovarský potok a výhľad na okolité kopce. Dolinou vedie cesta, ktorou sa dá dostať z údolia Váhu na moravskú stranu do Brumova - Bylnice. Tu je aj drevený prístrešok na odpočinok a ďalšia zastávka náučného chodníka č. 5, v ktorej sú informácie o Prírodnej rezervácii Červenokamenské Bradlo. I z tohto miesta sú vidieť skaly tohto Bradla, ktoré sú dielom umelkyne erózie, ktorá pracovala s materialom odolnejšieho druhohorného vápenca s menejodolnejším treťohorným. Z tohto pekného vyhliadkového miesta sa pokračuje po lúkach ďalej smerom vpravo, vežičky Babiek sa pomaly strácajú a prichádza sa už na modrú turistickú značku, na ktorej sa náučný chodník otáča späť o 180 stupňov a postupne sa vracia späť v smere na Vršatecké Podhradie.

Na tomto mieste je zastávka č. 6, v ktorom sa návštevník dozvie o rastlinstve, pestrej vegetácii Vršateckých bradiel. Je tu i malinký zrubový objekt, ktorý v minulosti slúžil asi na skladovanie suchého sena alebo pri pasení dobytku. Tu sa nám ale začína objavovať nový pohľad na druhú stranu časti Vršateckých skál, oveľa viditeľnejšiu, na ktorý sú zvyknutí ľudia, ktorí cestujú dolinou Váhu vlakom alebo automobilom. Odtiaľto sa ešte stále klesa dole, preteká tu aj malý potôčik, ktorý je u cesty zachytený do dreveného žľabu. Táto časť pod skalami Vršatca je zohrievaná slnkom viac než jej odvrátevá a aj jar sa tu nasťahovala skôr, u tohto potôčika už začína rozkvitať záružlie močiarne, ďalší posol jari. Asi o sto metrov sa z poľnej cesty schádza na asfaltovú, vedie tadiaľto cyklochodník a začína stúpanie, zo začiatku v zákrutach pomerne strmé. Vľavo od cesty je malé pietné miesto, kaplnka s Pannou Máriou, ostali tu ešte i vianočné ozdoby. Asfaltovou cestou sa stále stúpa, pohľad späť vedie do Červenokamenskej doliny, vpravo sú skaly Vršatca a postupne sa dostaneme do sedla Chotúč v nadmorskej výška 620 metrov.

Zo sedla, kde je zatávka č. 7 s témou Neživá príroda je ešte krásny posledný výhľad do Červenokamenskej doliny, stále na masív Vršatca a postupne sa začína tvarovať známa podoba kopca Chotúč. I na tejto slnečnej strane ostala pamiatka po zime, sú to asi ostatky po poriadnom nafúfanom záveji. Začina sa postupne objavovať i výhľad na domy vo Vršateckom Podhradí a časť vápencových skál, na ktorom sa ešte zachovali ruiny hradu.

Na okraji obce sa ešte prechádza okolo dreveného kríža z roku 1939 a už sme v obci Vršatecké Podhradie, ktorá leží na úpätí Vršateckých bradiel. Obec sa spomína v roku 1493, patrila k hradu Vršatec a jej vznik a dejiny boli úzko späté s hradom. Táto oblasť podľa nálezov už bola osídlená oveľa skôr, bolo tu sídlisko lužickej a púchovskej kultúry, dokazujú to nálezy železných kovaných nástrojov z 9. storočia. V obci sa nenachádza asi ani jedna krásna historická drevenička, nie je to tým, že by si ich obyvatelia nechceli zachovať, dôvodom bol červený kohút, 7. augusta 1962 v obci vypukol veľký požiar a takmer celá obec vyhorela. V obci nemajú kostol ani kaplnku, v blízkosti Obecného úradu, ktorý je momentálne v rekonštrukcii je jednoduchá kovová zvonica s dvoma zvonami.

V zákrute pri cintoríne pod skalou s hradom je zastávka č. 8, Krivoklátska dolina. Keď touto zákrutou prechádzam náhodou automobilom, treba dávať pozor pri preraďovaní, je to tu pomerne strmé a kto si nedá pozor, tak to dopadne na rozbiehanie s ručnou. Spomínam to ale preto, že v minulosti sa tu konávala aj časovka v cyklistike a z Pruského až na Vršatec to musel byť pre pretekárov poriadný zabiják. Pozrieť sa musíme ešte vľavo, na vápencových útesoch Vršateckých bradiel sa nachádza už len ruina kráľovského pohraničného hradu z 13. storočia, ktorý je najvyšším hradom na Slovensku postaveným na vápencovom bradle. Hrad v minulosti uživali okrem Matúša Čaka Trenčianského aj Stibor zo Stiboric, Huňádiovci alebo Jakušičovci. V roku 1707 počas Rákocziho povstania bol hrad obsadený povstalcami. O rok neskôr ho obsadilo cisárske vojsko a na rozkaz panovníka bol hrad vyhodený do vzduchu.

Infopanel číslo 9 sa nachádza na vyhliadkovom mieste na kopec Chotúč, Podhradie, dolinu Váhu a okolité Strážovské vrchy.

Posledné zastavenie č. 10 je História, Vršatecké hradné Bradlo. K hradu som nešiel, má byť v zlom stave, nedoporučuje sa ho navštíviť. Odtiaľ som už prešiel na parkovisko, kde je začiatok aj koniec tohto chodníka. S týmto dnešným výletom som bol veľmi spokojný, na infopaneloch sa človek môže veľa dozvedieť, ale hlavné boli pekné výhľady a okolie Vršatca je naozaj krásne.