Palárikovo - Mederská (palárikovská) miniželeznička ,,šinky"

Turistické cíle • Technická památka

spomienka na miniželezničku a štajeráka ( veľký ťažný kôň ) • Fotografie (13) • Foto: bublinko2

Vstoupit do fotogalerie (13 fotografií)

info mapa bývalých železnic

ukážka vagónov s bočnicami

Vstoupit do fotogalerie (13 fotografií)

Zaujímavou pamiatkou, spomienkou Palárikova je Miniželeznička s konským poťahom, ktorá vznikla pre poľnohospodárske účely a potreby panstva grófa Károlyiho a neskôr aj veľkostatkára Eleka. Táto Mederská (palárikovská) miniželeznička domácimi nazývaná ,,šinky,, sa skladala z dvoch častí - severnej a južnej. Severná časť s odbočkami mala celkovú dĺžku 9 kilometrov, južná časť bola o niečo kratšia, s odbočkami mala dĺžku 7 kilometrov.
Severná časť dráhy bola mladšia, majiteľ Vojtech Elek dostal povolenie na jej vybudovanie v roku 1923. Trasa viedla zo železničnej stanice - Dolný Kerestúr - Horný Kerestúr (Englové) - a odtiaľ čierna vlečka pokračovala k novej studni a na konečnú Šándor majer.
Južná trasa hospodárskej železničky bola staršia, Károlyiovci ju vybudovali ešte koncom 19. storočia. Viedla zo železničnej stanice - Pivnica okolo cesty smer Cergát, pri moste sa odbočovalo ku gazdovskému mostu a ďalej do mederského majera. Od majera sa pokračovalo smer Žofia Zemné a Piková. Obe trate sa teda stretávali na železničnej stanici a len tu sa dalo prestúpiť z jednej trasy na druhú.

Trať tejto úzkokoľajovej poľnohospodárskej železničky bola jednokoľajová, "lokomotívou" bol mohutný kôň štajerák. Vagóniky boli dvojakého typu, na prevoz poľnohospodárskych plodín a sypkého materiálu sa používali vagóniky s bočnicami. Ďalší hruh vagónikov, nazývaný aj pongvál bol plochý, bez bočníc, slúžil na prevoz väčších, nesypkých nákladov, napríklad dreva, vriec.

Miniželeznička niekedy slúžila aj k ,,osobnej preprave,, poslúžila ako osobák pre obyvateľov žijúcich na majeroch.

Kočiš sedel na prvom vagóniku, okrem koňa obsluhoval aj ručnú brzdu, pokiaľ bola súprava vagónikov dlhšia, bol ešte jeden pomocný brzdár na konci tejto súpravy. Jeden kôň dokázal utiahnúť približne 2,5 tony nákladu, šlo približne o šesť vagónov. Šírka tohto vagónika bola 1,6 metra, jeho nosnosť bola max. 1 500 kilogramov. Prázdne vozne boli zaradené vždy na konci súpravy. Rozchod koľajníc bol 0,60 metra, pražce museli byť z dubového dreva a ich maximálna vzdialenosť od seba stanovili na 0,75 metra. Maximálne stúpanie dráhy bolo jedno promile, kočíš so štajerákom mali najvyššiu povolenú rýchlosť 12 km/hod na priamej trati, cez výhybky 8 km/hod. Drážni inšpektori a četníci vtedy pravdepodobne dodržiananiu tejto rýchlosti nevenovali pozornosť, ale v prípade nešťastia alebo nehody za celú prevádzku zodpovedal majiteľ dráhy.

Železnička nazývaná "šinky", ktorá bola raritou obce a okolia. Zanikla koncom 60. rokov minulého storočia, musela ustúpiť technickému pokroku.