Pamätník amerického letca u Antonstalu

29. augusta 1944 po vzlietnutí zo základni v Taliansku sa vydalo v zostave 10 amerických bombardérov k splneniu misie číslo 108, ktorá znamenala bombardovanie strategických nemeckých miest v Moravskej Ostrave.

Jeden stroj zo zostavy, lietadlo Liberátor B - 24H číslo 313, 454 bombardovacej skupiny, 737 perute ,,Rough Coob", malo problém s motorom číslo 2, a z tohto dôvodu počas prepadu nemeckými stíhačkami nad Bielymi Karpatami značne zaostávalo za ostatnými lietadlami. Poškodený motor lietadla začal postupne i horieť, nemecké stihačky už po ňom nezačali ani strieľať, považovali ho už vlastne za zlikvidovaný. Nasledovalo núdzové vyhadzovamie bômb, ktoré dopadli na zem neďaleko Váhu v Zamarovciach pri Trenčíne. Oheň od motora sa postupne rozšíril k nádržiam v krídlach a preto došlo k nariadeniu opustiť lietadlo pomocou padákov. Podarilo sa to všetkým členom posádky okrem pravého bočného strelca Andrewa a. Solocka, ktorého jeho kamaráti videli naposledy stáť pripnutého s padákom pri únikovom otvore v zadnej časti bombardéra. Pravdepodobne psychicky nezvládol včasné opustenie tohto stroja, jeho padák sa zachytil o lietadlo a jeho telo bolo nájdene s vrakom bombardéra v ľuborčianskej doline v Smutnom Járku asi 300 metrov severne od loveckého zámočku Antonstal. Telo tohto strelca bolo z miesta tragédie neskôr prevezené lesnou úzkokoľajovou železničkou do Nemšovej, kde mu žandársky stražmajster Štefan Adamovič, staviteľ Jozef Bútora a nemšovský notár Jozef Bašnák za pomoci miestných obyvateľov vystrojili pohreb a pochovali ho na miestnom cintoríne v Nemšovej. Z tohto miesta bol ale na žiadosť pozostalých 25. septembra 1946 exhumovaný a prevezený na cintorín do St. Avold vo Francúzsku.

Ostatní muži s padákmi prežili, časť z nich bola po dopade zajatá, niektorým pomohli miestni obyvatelia. Carnot J. Nisley si pri dopade zlomil rebro a poranil hlavu a spolu s Robertom H. Reidom po zadržaní nemeckou hraničnou plíciou boli prevezení do Zlína a neskôr do Viedne. Do rúk nemeckaj hraničnej polácie sa dostal i pilot William G. Ray, ktorý si pri dopade poranil chrbticu, panvu a pľúca. Traja letci William G, Anderson, Louis F. Leon a Louis Stromp sa najskôr tiež dostali do nemeckých rúk, ale vyžiadali si ich žandári a vojaci nemšovskej posádky. Zraneného Raya hospitalizovali do trenčianskej nemocnice, ostatných previezli na vojenské veliteľstvo do Trenčína. James B. Garnett si pri doskoku zlomil nohu, dokázal sa doplaziť k osamelemu domu, kde mu pomohol miestny občan a doviezol ho na žandársku stanicu, kde mu lekár poskytol prvé ošetrenie a prepravili ho do nemocnice v Trenčíne. Posádku lietadla tvorili - prvý pilot William G. Ray, druhý pilot Carnot J. Nisley, navigátor Louis Stromp, bombometčík Louis F. Leon, palubný mechanik James B. Garett, radiooperátor a pravý bočný strelec Ferris K. Joyner, ľavý bočný strelec Robert H. Reid Jr., spodný strelec Andrew A. Solok, zadný strelec Wiliam F. Anderson.

Pamätník na mieste dopadu lietadla a smrti Andrewa A. Solocka pri Antonstale bol postavený 25. 9. 1946 z iniciatívy PhDr. Ladislava Slamečky a Ing. Alojza Krajči deťmi zo základných škôl zo Štítné nad Vláří a Horného Srnia. Pri jeho inštalovaní boli prítomní zástupcovia obecných úradov, občania a zástupca veľvyslanca USA v Prahe Thomas Clark. Pamätníček na mieste vysvätil kňaz farnosti zo Štítne Andrzej Bystrycki.

Na výlet k tomuto pomníčku som sa vydal za pekného jesenného počasia od altánku a Studničky pod Košármi. Tu som sa dostal autom a zaparkoval, dá sa ešte ďalej asi 200 metrov, potom už je zákaz. Dolinou sa potom pokračuje asi 5 kilometrov k loveckému zámočku Antonstal, ktorý bol postavený v malebnom prírodnom prostredí Bielych Karpát koncom 19. storočia rodinou Dreherov. Neskôr ho vlastnil rod Kulmerov a po 2. svetovej vojne prešiel pod správu Štátnych lesov. Momentálne na zámočku prebiehajú nejaké rekonštrukčné práce, je uzatvorený pre verejnosť. Výstraha, že objekt je stráženy psom ma viedla k foteniu iba z cesty cez les.

Takže, neodbočíme k zámočku, ale pokračujeme ďalej po ceste a kde končí, asi 200 metrov za zámočkom treba odbočiť vpravo na hrebeňovú lesnú cestu a na prvom rozcestí sa držať vľavo. Chodník v miernom stútaní vás už dovedie na správne miesto. Nie je to tam nijako značené, ja som mal to šťastie, že tam jeden zamestnanec lesov čakal na auto pre odvoz dreva, takže sme hodili reč a ochotne mi poradil. Pamätník tvorí kovový kríž s menom padlého letca, informačná tabuľa a na niekoľkých miestach i kovové predmety z havarovaného lietadla. Po prehliadke tohto miesta som sa vrátil späť po asfaltovej ceste dolinou, ktorou preteká i potôčik. Je tuaji jeden infopanel Náučného lesného chodníka alebo lávka cez potok, ktorá má hadie zábradlie. Počasie bolo nádherné, jesenné, a tak som sa z tohto asi 11 kilometrov dlhého výletu vracal spokojný.