Na návšteve u ľudožrútov

Nie, nebojte sa, neponúkam vám horor, hoci dnešný deň - prvý apríl - k tomu nabáda, ale chcem vás upozorniť na kúsoček prírody neďaleko stredoslovenskej Banskej Bystrice. Sú to neveľké jaskyne, v ktorých sa našli stopy po ľudoch z konca doby bronzovej, teda spred viac ako tritisíc rokov. A tie nálezy naznačili, že sa vtedajší ľudia ku svojim súkmeňovcom a najmä voči nepriateľom nesprávali práve ľudsky a že si - hoci zrejme len rituálne - na nich aspoň občas pochutnali. Nuž čo, kanibalizmus už síce vymrel, ale my - tvorovia druhu Homo sapiens - sa dokážeme navzájom vychutnať i zožrať, hoci „iba“ v prenesenom slova zmysle.

Z okrajového sídliska Banskej Bystrice, zo Sásovej, stúpajú na Panský diel (1 100 m n. m.) modré turistické značky i značky náučného chodníka. Po necelej hodine nenáročného stúpania sa dostávame na Vrch Hrádok (838 m), ktorý - ako už sám názov naznačuje - si všimol človek už v dávnych dobách, pravdepodobne už v dobe kamennej. Významné osídlenie sa viaže predovšetkým na obdobie lužickej kultúry pred 3 000 rokmi. Vtedy sa významným príbytkom a zrejme aj miestom tajomných obradov stali jaskyne v Sásovskej doline, vo vápencových bralách na západnom svahu Hrádku v nadmorskej výške 695 m.

V bralnom rade sú dve jaskyne: Kaplnka a Netopieria. Obe sú chránené ako prírodné pamiatky a zo značeného chodníka k nim nevedie žiadna oficiálna odbočka. Napriek tomu sme sa k nim bez orientačných problémov prebrodili snehom, v ktorom sa vynímali len srnčie stopy.

Kaplnka je priestranstvom s dĺžkou okolo 15 m a s dvoma pohodlnými vchodmi. Aj do Netopierej jaskyne je vstup dostatočne vysoký a široký. A keďže pred ňou je aj informačná tabuľa, návštevník sa dozvie, o čo vlastne ide. Netopieria jaskyňa má hlavnú 44 m dlhú chodbu zakončenú Galériou. Bočná 13 m dlhá chodba býva nazývaná Partizánskou sieňou na pamiatku faktu, že po potlačení SNP sa tu ukrývali evakuanti a partizáni. Nálezy z neskorej doby bronzovej (okolo roku 1 000 pred n. l.), predovšetkým lebky s neprirodzenými otvormi, hovoria o vtedajšom ľudožrútstve. V jaskyni bývalo aj germánske obyvateľstvo (asi Kvádi), a to v čase, keď sa európske národy dali do pohybu, teda v 4. - 5. stor. n. l.

Do jaskýň na sásovskom Hrádku sme sa vybrali v zimnom čase, v polovici februára, pretože práve vtedy tu môžeme vedľa skromnej kvapľovej kamennej výzdoby obdivovať aj ľadové stalaktity a stalagmity. Snažili sme sa prechádzať čo najopatrnejšie, aby sme tú krehkú krásu nepoškodili, aby sme ju zachovali aj pre tých, ktorí prídu po nás. Pravda, zablúdi sem iba málo turistov. Škoda. Takéto tiché, mystické miesto dokáže vniesť do hlavy návštevníka mnoho nevšedných myšlienok.