Loading...
Veľmi ťažko sa mi púšťa do písania týchto riadkov, pretože stále vo mne kypí žlč. Tohtoročnú dovolenku na bicykli som plánoval dlho, môj cieľ bol v Ukrajinskom Solotvyne, pri jeho slaných jazerách, potom som chcel nezáväzne pokračovať možno až k Čiernemu moru do Odesy a odtiaľ vlakom späť do Užhorodu , resp. až domov. Nakoniec z toho nebolo skoro nič, previezol som sa na krásny slovenský východ.
1. deň . Sobota.
Trasa: Banská Bystrica, Brezno, Tisovec, Muráň, Revúca, Jeľšava, Gočaltovo. 124 km.
2. deň. Nedeľa.
Trasa: Gočaltovo, Rožňava, Košice-Šaca, Nižná Myšľa. 96 km
3. deň. Pondelok
Nižná Myšľa, Zemplínska Teplica, a späť Nižná Myšľa, Rožnava , 119 km.
Sobota ráno.
Malo to byť dobrodružstvo , a aj keď trvalo iba tri dni, bol to super zážitok a očistec. V sobotu ráno som bol zbalený, iba som sa zastavil na poslednú kávu a pomalou jazdou som sa pobral ne Brezno. Išiel som po známej a už viackrát prejdenej ceste. Bicykel išiel dobre. Prvýkrát som mal nabalený nosič aj na prednej vidlici. V Brezne po vyše dvoch hodinách som sa na námestí najedol so zásob z domu a vydal som sa smerom na Tisovec. Túto cestu som autom prešiel veľakrát, na bicykli to bola panenská cesta. Za Breznom sa cesta zhoršila a stále mierne stúpala. Na Michalovej mi dochádzala voda. Musel som sa poobzerať po domoch a od ľudí pýtať. Bola sobota popoludní a na dedine ľudia pracujú okolo domu. Ale bol čas siesty a ulice boli prázdne. Pri ceste v pol dedine kládli betónovú dlažbu na vjazde do dvora a betónovali časť, ktorá sa nedala vydláždiť. Poprosil som o vodu do svoje prázdnej poldruhalitrovky. Mladý muž okolo tridsiatky mi priniesol plnú fľašu CBA minerálky. „Toto vám bude chutiť lepšie" vraví. Potešilo ma , že hneď prvý deň mi ľudia poskytli pomoc. Na konci dediny som išiel do kopca, poludňajšie slnko pálilo. Zastavil som sa pri zastávke autobusu a oddychoval som. Kopec za Michalovou bol strmý. Keď som sa zatavil, chvíľu som tlačil, potom som oprel bicykel o strom, rozložil pršiplášť do machu a podriemal som si dvadsať. Oddych mi urobil dobre. Po pár kilometroch som bol na vrchu v sedle Zbojská. Na lúke bolo živo pri Zbojníckom dvore. Ja som sa uspokojil s pár fotografiami a pomaly som sa púšťal do Tisovca. Tisovec je malé mestečko trošku zabudnuté medzi kopcami, nie je tu veľký priemysel, možno ešte pracuje vápenka. Jej obrovský lom je charakteristickejšou dominantou mesta. Na prvej križovatke som odbočil na Muráň, na futbalovom ihrisku hrali práve futbal na čerstvo pokosenej tráve. Cez týždeň u nás v Mountfielde kúpili nový traktor, pretože im starý ukradli. Za Tisovcom začal kopec a ja som kráčal popri bicykli a ochutnával slivôčky pri ceste. Tlačil som asi tri kilometre, potom sa cesta prevážila k Muráňu, kde som plánoval zastávku, pretože sa tam konalo country rodeo. Tešil som sa oddychu a túžil som si dať guláš.
Gulášik.
Lúky pred Muráňom boli zasypané osobnými autami. Keby pršalo, asi by to bolo aj autorodeo. Videl som, že ľudia tu aj kempovali. Prešiel som popri parkovisku k vstupu. Pýtali odo mňa 7 eur, čo sa mi zdalo za gulášik veľa. Vravím :"Ja nechcem ísť na rodeo, ja by som iba niečo zjedol". Pustili ma. Ako som do centra diania, ovanul ma konský zápach. Vpravo to bol jarmok, kolotoče, stánky s jedlo a občerstvením, vľavo bolo asi na jednom hektári aréna. Jazdci na koňoch vyrážali na povel do arény, tryskom trielili k stádu asi pätnástich splašených teliatok, oddelili jedno od stáda, chytili do lasa, strhli na cez a zviazali mu nohy. Chvíľu som pozoroval dianie v aréne a ľudí trúsiacich sa okolo, potom som sa pobral k stánkom, hľadať gulášik. Márne. Bolo tu všeličoho, ale gulášik nikde. Prešiel som tlačiac bicykel hore dole dvakrát, skončil som pri kuracom soté za tri eura, ktoré som zajedával chlebom. Jedlo mi vrátilo sily. Bolo niečo po piatej predvečer. Za sebou som mal okolo osemdesiatpäť kilometrom a pred sebou ťažko povedať. Nemal som plán, kde dôjdem, skôr som plánoval, kde ma noc zastihne. Po pár kilometroch som poprosil paniu opierajúcu sa o plot o vodu do fliaš a rodinky na druhej strane cesty som sa spýtaj, aká bude je cesta do Rožňavy. Vraj 25 kilometrov dole kopcom a potom trošku hore. Mal som asi tri hodiny do zotmenia. Možno aj dôjdem. Cesta jemne klesala, mal som priemer okolo 25 kilometrov za hodinu, prešiel som pár dedín. Mestečko Lubeník a Jelšavu. Krajina je poznačená výrobou magnezitu a nezamestnanosťou. Za Jelšavou som odbočil Doprava na Rožňavu. Cesta s zdvihla do kopca, po pársto metroch som zosadol z bicykla a tlačil som po kraji cesty. Zjavne som sa blížil ku koncu sveta, auto prebehlo len sem tam, aj tak som zapol zadnú aj prednú blikačku. Slnko bolo nízko, vpravo bol les a kopec, vľavo hlboký zráz. Cesta nemala konca kraja. Trvalo mi to hodinu, kým so prešiel sedem kilometrov na vrchol. Vpravo som zbadal smerovku k Ochtinskej aragonitovej jaskyni, ja so však pokračoval ďalej. Na noc som mal málo vody, potreboval som sa dostať k potoku, alebo do dediny. Vytrápil som to na vrch kopca a čakal ma šesť kilometrový zjazd o dvesto metrov nižšie. Jazdil som opatrne, brzdy aj tak horeli. Potom som zbadal konečne dedinu. Tabuľa mi oznamovala, že som v Gočaltove. Bolo okolo ôsmej, pol deviatej.
V Gočaltove.
Dedina leží vľavo od cesty v kopci. Pri odbočke do dediny som uvidel zastávku autobusu a za ňou sa mierne zvažovala sa lúku. Tu budem spať, pomyslel som si. Usteliem si na lúke, nemusím stavať stan, ak by pršalo, skryjem sa pod zastávku a vyspím sa na lavičke. Bolo tam čisto. Vošiel som medzi domy. V prvom dvore chystal pán pahrebu na grilovačku. Spýtal so sa, či tu majú krčmu. Poslal ma hore dedinou za kostol. Asi po tristo metroch so ju objavil. Pekná dedinská krčmička, veľká terasa, ľudia sedeli pred krčmou i naboku. Primkol som bicykel o zábradlie, vzal so si uterák a vošiel so dnu. Objednal som si pivo a poprosil, či sa smiem opláchnuť v záchode. Krčmár bol usmievavý a ochotný. Opláchol som si tvár telo aj hlavu. Pivo bolo akurát a vhuplo do mňa hneď. Vyšiel som sa von obliecť na noc, dlhé nohavice, bundu a objednal som si ďalšie pivo. Aj to išlo dobre. Bol som poriadne vysmädnutý, tie dve pivá som ani necítil. Možno to bola desiatka. Doma vy som bol z nich už zaparený. Sedel som dnu, partia v kúte ladila nekonečne dlho televízor a chystala sa hrať karty, pri vedľajšom stole sedel červenolíci dedko pri pive. Prihovoril sa mi: "Odkiaľ idete?" Povedal som mu. "A koľko máte rokov?" "Päťdesiatjeden", vravím. No to ja mám iba štyridsaťštyri, ale tiež športujem, chodím na huby". Po chvíli sa rozlúčil. Bolo mi dobre, bol som teplo oblečený. Vonku sa ešte úplne nezotmelo. Mám čas. Nie je dobre uložiť sa za vidna. Objednal som si ešte malé a pomaly som sŕkal. Partia pri kartách sa hlučne zabávala. A už je tma. Rozlúčil som sa. Cez dedinu som zišiel na dolný koniec. Grilovačka v prvom dome bola v plnom prúde. Päťdesiat metrov za zastávkou som si v tráve rozložil karimatku a zakryl som sa pršiplášťom proti rose. Spacák som dal po hlavu, bicykel ležal vedľa mňa. Videl som svetlo prvej dedinskej lampy, ale ja som bol v tme. Ležal som na chrbte, pozeral som na nebo posiate hviezdami a hľadal som letiace plejády. Bol som unavený , dlho som nezaspával, nakoniec ma únava premohla. Moja prvá noc pod širákom.