Loading...
V meste Ilava žila v minulosti početná komunita obyvateľstva židovského pôvodu, Obyvatelia židovského pôvodu žili v Ilave už okolo roku 1529, z tohoto roku je hodnoverný údaj o založení Chevry kadiše v tomto meste. Chevra kadiše, čo znamené Sväté spoločenstvo a Pohrebné bratstvo. Bola to dobročinmá náboženská organizácia, ktorej úlohou bolo starať sa napríklad o chorých, zomierajúcich, pochovávať mŕtvych.
Napríklad v roku 1868 žilo v Ilave asi 150 židov, v roku 1942 sa ich uvádzalo 115. Prvým ilavským rabínom bol Jakutieh Koppelmann. Rabín stál v čele židovskej náboženskej obce, bol jej kňazom, nábožným duchovným otcom, kazateľom a často aj účiteľom v židovskej škole. Zaujímavosťou je, že rabinát Pinchasa Deutscha navštívil aj cisár Jozef I. Ďalšími ilavskými rabínmi boli napríklad Nataniel Emerich, Dávid Levin, Alexander Rosenberg, Dr. Maximilián Himmler. Posledným rabínom v Ilave bol Israel Berkovič. Mali aj svoju sinagogu, ktorú postavili v roku 1881, židovský dom, svoju ľudovú (základnú) školu, z týchto stavieb sa dodnes nič nezachovalo. Na mieste bývalej sinagogy dnes stojí budova pošty, je na nej umiestnená pamätná tabuľa na pamiatku židovských obetí z rokov 1939 - 1945.
Takto početná židovská komunita mala samozrejme aj miesto svojho posledného odpočinku - cintorín. Táto najstaršia pamiatka na židovskú náboženskú obec sa nachádza severovýchodne od Mierového námestia v priekope bývalého ilavského hradu, dnešnej väznice. Cintorín, ktorý patrí k najväčším židovským cintorínom na strednom Považí je po svojom obvode ohraničený múrom, dnu sa vchádza cez kovovú bránku.
Najstaršie náhrobné kamene cintorína sú z druhej polovice 17. storočia, boli zhotovené hlavne z kameňa pieskovca. Tie sú už ale poveternostými podnienkami dosť poškodené, na väčšine už nie sú vidieť žiadné nápisy. Nápisy na pomníkoch sú písané hebrejsky, hebrejsko - nemecky a slovensky. Novšie náhrobné kamene sú zhotovené z odolnejšieho materiálu - mramoru a čierneho granitu. Veľkosti a výzdoba týchto pomníkov určovalo väčšinou majetkové pomery zosnulých.
Na cintoríne je množstvo starých vysokých listnatých stromov, na ktorých je veľa popínavých rastlín. Niektoré z pomníkov sú zdobené Dávidovou hviezdou, ale aj rozličnými ornamentálnymi výzdobami, symbolikou žehnajúcej ruky Kohenovej a jednoduchými rastlinnými motívami.
Do rozpakov ma dostali letopočty na niektorých pomníkoch, na jednom bol napríklad len dátum úmrtia 5679, na inom napríklad len náš letopočet 1866. Po hľadaní na internete, som sa dozvedela, že hebrejský letopočet sa odvodzuje od stvorenia sveta v roku 3761 pred našim letopočtom. Zatiaľ čo kresťanský letopočet sa počíta od 1.1. jeden týždeň po narodení Ježiša Krista, židovský sa počíta od 7.10.3761 pred Kristom. Na jednom náhrobnom kameni bol oznam, že na danom mieste leží pán Moritz ..., ktorý zomrel ako 48 ročný 29. októbra 1908 a za tým bol letopočet 5669. Rozdiel týchto rokov dáva naozaj 3761.
Východná časť cintorína je umiestnená v pomerne strmom svahu, k týmto pomníkom sa stúkalo po schodisku, ktoré je v pravej časti cintorína pri ohradnom múre. Schodisko nie je udržiavané, je tak prerastené, že sa po schodoch nedá stúpať.
Cintorín po druhej svetovej vojne chátral, nie je moc udržiavaný. Ak keď sú pomníčky časom pomerne zničené, cintorím pôsobil na mňa pokľudným dojmom a je dôstojným miestom posledného odpočinku. Mestská samospráva sa rozhodla, že bude cintorín udržiavať a čistiť dvakrát do roka.