Očová a Matej Bel

Najvýznamnejším rodákom rázovitej podpolianskej dediny Očová je polyhistor Matej Bel, ktorému už jeho súčasníci dali epiteton Magnum decus Hungariae - Veľká ozdoba Uhorska. Pri jeho mene sa najčastejšie uvádza dátum narodenia 24. marec 1684, hoci nie je vylúčené, že sa narodil o deň - dva skôr a uvedený dátum súvisí s dňom, v ktorom ho pokrstili a zapísali do knihy narodených, čo bolo v tom čase bežnou praxou. Belov otec bol roľníkom a mäsiarom a od tohto remesla sa odvodzuje aj jeho prímeno Funtík.

Nadané dieťa malo len sedem rokov, keď ho poslali za zbieraním vedomostí na šľachtické školy v Lučenci, Kalinove a v Dolnej Strehovej. Od roku 1695 študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Bystrici, v nemčine a maďarčine sa zdokonaľoval v Bratislave, v Pápe a vo Veszpréme. Okrem týchto jazykov zvládol aj hebrejčinu, latinčinu, gréčtinu, ako aj všetky predmety, ktoré v tom čase tvorili základ vzdelanosti a viedli ho na cestu polyhistora. V rokoch 1704 - 1707 študoval na univerzite v nemeckom meste Halle, odkiaľ sa vrátil do Banskej Bystrice na miesto konrektora na lýceu, na ktorom sám študoval. Po smrti Jána Palárika v roku 1710 sa stal rektorom a zároveň kázal v miestnom špitálskom kostole sv. Alžbety. Banskobystrické prostredie však nebolo k Belovi príliš žičlivé, dokonca počas kuruckého povstania v roku 1709 takmer skončil na šibenici. Preto v roku 1714 prijal miesto rektora evanjelického gymnázia v Bratislave, kde prežil plodných 35 rokov a kde naplnil svoje životné poslanie.

Matej Bel ako polyhistor si získaval uznanie doma i za hranicami Uhorska početnými prácami v najrôznejších sférach ľudskej činnosti. V r. 1723 vydal Posla starého a nového Uhorska (Hungariae antiquae et novae prodromus), v ktorom načrtol svoje predstavy o komplexnom spracovaní poznatkov o minulom i súdobom Uhorsku. Pre svoju myšlienku získal kvalitných spolupracovníkov. Projekt zaujal aj samotného kráľa Karola III., ktorý ho finančne podporil. Pôvodný zámer spracovať údaje o všetkých 48 uhorských stoliciach sa síce nepodarilo dotiahnuť do konca, napriek tomu dielo Mateja Bela bolo kolosálnym v európskom i svetovom meradle. Tlačou vyšli štyri zväzky diela Notitia Hungariae novae historico-geographica - Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku, v ktorých podáva údaje predovšetkým o stoliciach z horných končín Uhorska, teda zo Slovenska. O ilustrácie a mapy sa postaral jeho dobrý priateľ a kmotor, geograf Samuel Mikovíni.

Život naplnený činorodou prácou bol náročný a odrazil sa na Belovom zdravotnom stave. Po infarkte mu ochrnula pravá strana. V auguste 1749 sa liečil v rakúskych kúpeľoch Altenburg a tam, alebo v koči na ceste domov, sa skončila jeho životná púť. Pochovali ho v Bratislave na Michalskom cintoríne, ktorý však koncom 18. stor. zlikvidovali, takže jeho hrob už dnes nenájdeme. Zachovalo sa nám však Belovo dielo, ktoré je vzácnym historicko-vedeckým dokumentom.

Uprostred Očovej stojí pomník Mateja Bela údajne na mieste, kde stál jeho rodný dom. Belovo meno nesie aj miestna základná škola a neďaleko nej nájdeme aj Belovu pamätnú izbu, v ktorej sa môžeme zoznámiť aj s bohatou históriou Očovej a s jej folklórnymi tradíciami i súčasnosťou.

V Očovej, ktorá sa nachádza asi 10 km severovýchodne od Zvolena na úpätí majestátnej Poľany, sa snažia vytvárať podmienky pre rozvoj cestovného ruchu, predovšetkým agroturistiky. Nájdete tu ubytovanie i stravovanie a s ľudovou kultúrou sa najlepšie zoznámite v polovici augusta, keď sa tu koná podujatie Očovská folklórna hruda, ktorá si už získala meno medzi slovenskými folkloristickými podujatiami. Na lúkach pod obcou je poľné letisko, ktoré ponúka vyhliadkové lety.