O snoch a cestovaní

Prvé slová tohto príspevku som začal písať v lietadle Wizz airu pri svojej ceste domov Koncom februára. Práve so dodriemal pri hukote motorov. Bolo tesne po poludní a slniečko osvetľovalo kabínu lietadla cez malé okrúhle okienka. Nad oblakmi je vždy nádherne. A možno aj v nebi. Pred niekoľkými dňami ma upútala správa na internete, ako mladý anglický pár Mary Thompson Peter Root zahynuli v Thajsku pri autonehode na svojej ceste okolo sveta na bicykli. Nikdy som o nich nepočul, ale našiel som ich stránku Two on four wheels , vtedy ešte plne funkčnú a pozrel som si jedno nádherné video niekde z Ázie, ich šťastné a usmiate tváre. Plnili si svoje sny a ak sa vraví, že niekedy cesta je cieľ, tak oni svoj sem si splnili. Ich sen mal trvať určite dlhšie, ale osud si ich predčasne našiel. Lenže osud si nás nájde so snami aj bez nich, doma, v aute, pri ceste do práce. Ale sny nám urobia zo života život a nie existenciu. Tiež snívam o cestovaní na bicykli. Každý deň. Láka ma sever Škandinávie, Rusko. Raz tam pôjdem, aj keby ma mali komáre zožrať.

22..februára 2013

V Budapešti sme pristáli na zasneženej pristávacej ploche. To je to lietanie. V Lunde bolo krásne slnečné poludnie a tu sneh. Plánovanú prechádzku po meste som si rozmyslel po niekoľkých minútach v čľapkanici. Potuloval som sa okolo stánkov a motal pomedzi ľudí. Iba ten kufor mi začal prekážať. Ťahať ho hodinu za sebou je na oštaru.

Mnohí ľudia v diskusiách v súvislosti so smutnou príhodou, ktorú som spomenul vyššie rozprávajú o hazarde a podobne. Nemyslím si, že cykloturistika je hazard. Sú aktivity, ktoré za hazard považujem, ako lezenie kadekoľvek, lietanie na padáku, dokonca aj nevinná cestná cyklistika je hazard, keď sa rútiš 100 km rýchlosťou dole kopcom. Myslím si, že sny treba snívať, lebo vysnívané sa plní. Sedel som v lietadle a písal som si poznámky do telefónu. Veľmi som sa tešil na túto cestu domov. Nielen preto, že uvidím Jarušku a deti, ale tešil som sa na cestovanie ako také. Cestujem a o cestovaní sníva skoro každý, lietam už bez poldeci proti strachu a páči sa mi to.

Doma je doma. Milujem svetlo v našom byte, našu posteľ, televízor aj chladničku. Počasie bolo nanič a Jajik mala chrípku, vonku nás to nelákalo, prebehli sme sa po obchodoch. Doprial som si vínko, pivo, jaternice, klobásy, rezne, haruľu aj jablkový kompót čo som si zavaril a samozrejme moje obľúbené presso. Nie všetko naraz samozrejme. Pobehal som po úradoch, niečo som vybavil a niečo nie a tých niekoľko dní prešlo ako voda.

Zase som sedel v autobuse , pozeral na zasnežené polia okolo Badína a Sielnice. A zase to isté slniečko mi svieti do prižmúrených očí. V Štúrove na stanici som sa zoznámil s chlapcom z Bystrice čo v Budapešti študuje. Vraveli sme o nedostatku práce na Slovensku a o cestovaní. O pár mesiacov končí právo, ale prácu si zatiaľ nehľadá. Má frajerku z Mongolska, tak nevie, či skončí niekde v Ulanbátare v jurte. Potom vraj ako je ďaleko do Švédska.

1.3.2013

V Budapešti som spal v najlacnejšej izbe BlackSheep hostela. Za 6.86 Eur, no nekúpiš to? Naschvál. Osem postelí. Mixed room, shared bathroom. Kde človek zažije život a stretne ľudí. Aziatka si urobila svoje súkromie obrátená chrbtom na hornej posteli. Nič ju nezaujímalo. Mladí študenti do noci kecali v kuchynke na chodbe. Svetlo na izbe dlho svietilo. Veľa som nenaspal. Niekto chrápal. Možno aj ja. Svitá. Yoko Ono ťahá svoj veľký kufor z izby prvá. Vstávam. Káva je tu zadarmo. Čaká na nádherný deň na ceste. Cestujem. Krásny let, pohľad na krajinu z lietadla. Biele miesta pri pobreží sú zamrznuté zátoky. Pristávame. Potlesk ako z amerického filmu.Teším sa do práce, teším sa na každodennú cestu na bicykli. O dva týždne cestujem domov opäť. Tentoraz letím do Katowíc.