Veľká Fatra - Krížna - Ostredok
Bystrica - Kráľova studňa - Krížna - Ostredok - Suchý vrch - Necpalská dolina
Táto trasa nás zavedie do srdca Veľkej Fatry, na hôľny masív Krížnej (1574 m.n.m.), Veľkofatranskou magistrálou cez nenápadný Ostredok (1593m.n.m.), popod vrchol Suchého vrchu až na Chyžky, ktoré nám poskytnú prenocovanie v jednej z troch kolíb - salašov, postavených na hornej hranici lesa. Odtiaľ až na druhý deň pokračujeme do civilizácie cez dlhočiznú, ale prekrásnu Necpalskú dolinu. Teoreticky sa dá túra zvládnuť aj za jeden deň, ale je to zbytočné naháňanie sa a schádzanie z hlavného hrebeňa. Práve prenocovanie v divočine na salaši, vysoko v horách dodáva tejto túre punc neopakovateľnosti a jedinečnosti.
Ako východzí bod na prekonanie hlavného hrebeňa Veľkej Fatry sme si zvolili Dolný Harmanec, konečnú zastávku autobusu. Vydali sme sa vpravo po žltej značke dolinou Bystrica. Na Krížnu by sme sa dostali aj po zelenej značke susednou dolinou Túfna, ktorá je očosi kratšia. Dolina Bystrica je ozajstnou oázou pokoja, úbočia okolitých vrchov sú zalesnené, s množstvom vyčnievajúcich skalných brál. Okolité lesy sú zmiešané, dominuje tu buk, jedľa, smrek, ale aj vzácny tis, ktorý má v Národnom parku Veľká Fatra, svoje najväčšie rozzšírenie v celej Európe. Dolinou vedie úzka asfaltová cesta popri potoku cez Boboty až ku Panskej kolibe. Od koliby asfalt zmizne, cesta sa stáča doľava a po úbočí sa postupne škriabe až nad dolinu. Naskytne sa nám krásny pohľad do doliny, ale aj na juhozápadné úbočia Krížnej - Malú Krížnu, s tmavo zelenými porastami kosodreviny. Postupne výjdeme na hrebeň z ľavej strany a pripojíme sa na červenú a zelenú značku tesne nad lesom a asi po desiatich minútach sa ocitneme pri Chate pod Kráľovou studňou. Chata ponúka občerstvenie, teplú stravu, ale aj ubytovanie. To nás ale neláka a pokračujeme ďalej na vrchol samotnej Krížnej. Spočiatku ideme poľnou cestou pred nami vľavo rozoznávame Kráľovu skalu ( asi pred 550 rokmi tu bol uhorský kráľ(1458 -1490) Matej Korvín na svojich potulkách po Zvolenskej a Turčianskej župe a toto miesto ho vraj očarilo prekrásnou prírodou). Cesta odbočuje vpravo a Krížna nás ohúri svojou rozlohou, keď poviem svojmu synovi , s ktorým som bol na túre, že hlavný vrchol je až ten tretí, vypočujem si hundranie, že to je ďaleko a že ten kopec nemá konca. Chodník vedie po rozložitej holi, vpravo sú strmé úbočia vyšúchané od lavín a pod vrcholom sa ešte drží mohutný val snehu. jar tu ešte úplne nezavládla ani 5. mája a len pozvoľna sa prejavuje rozsiatymi fialovými kvetmi šafránu a asi o 400 metrov nižšie sa začínajú zelenať horské lúky. po hodine vyjdeme až na hlavný vrchol, kde môj syn obdivuje čudesné spojárske zariadenia a ja hľadím do diaľok na okolité hory. Pohľad je naozaj veľkolepý. Na juhu rozpoznávam mestá Banská Bystrica a Zvolen, smerom na západ celé Kremnické vrchy, aj s vysielačom na Suchej hore, na severnej strane mám krásny výhľad na Fatry, na východe sú mohutné Nízke Tatry. Po krátkej prestávke a synovom prehováraní pokračujeme ďalej na sever po rozľahlom chrbte po Veľkofatranskej magistrále smerom na Ostredok. Cesta je naozaj pohodlná a po rovinke prechádzame cez Frčkov a mierne dokopca na Ostredok, ktorý je tak trochu v tieni rozložitej Krížnej, ktorá v tvare obráteného T dominuje širokému okoliu. Po ľavej stane sme minuli záver Gaderskej doliny, ktorá má v hornej polovici meno Dedošová a od Ostredku schádzame na Suchý a jeho vrchol míňame z ľavej strany. Medzi tým sa už začalo stmievať a ja pátram v pamäti a snažím sa vybaviť si obraz miesta na ktorom som prenocoval s kamarátmi asi pred 20-timi rokmi. Terén je očosi ťažší, schádzame pomedzi skaly a začínajúcu kosodrevinu, smreky a jasene na Chyžky. Vľavo syn zbadal prvú kolibu a aj keď som tušil, že to nie je tá spred 20 rokov nenamietal som a vydali sme sa k nej ( s tým, že sme odbočili z červenej a chodníkom pomedzi roztrúsené smreky sme zišli až ku chate, salašu, kolibe, toje jedno ako to nazveme, hlavne, že to má strechu... Vôjdeme dnu, svietila tam petrolejka a dvaja chlapi, čakajúci ďalších 8 ľudí nás odporučili na susednú chatu, ktorá má vraj viac miesta a určite nás tam prenocujú. Dobre teda, ideme ďalej a asi po 300 metroch sme zišli k ďalšej chate. Bolo tu naozaj živo, asi 10 chlapov vyspevovalo pred chatou, častovalo seba aj hostí páleným a v dobrej nálade rozoberalo zážitky uplynulého dňa. Boli tu chlapi ktorí mali 20, ale aj 50-tnici, možno i starší a keď sme im oznámili, že nemáme kde vystrieť kosti a či by nás neprenocovali, nemali s tým vôbec problém. Salaš sa volá Mandolína a spravuje ho domáci turistický spolok z dediny Žabokreky, ktorá je odtiaľto asi 15 kilometrov na turčiansku stranu. Dnu bolo vykúrené na trenírkovú teplotu, svietilo sa dvomi sviečkami a jednou petrolejkou. Za ,,predsieňou" bola chyža z guľatou pieckou, stolom s lavicami a dvomi obrovskými posteľami. Večer sme posedeli, pospievali, zahrali sedmu na kríž (junior sa to len učil, tak sme dostali štyri kusy) a postupne sme aj pospali. Na dolnej posteli sa vyspali siedmi, hore sme spali piati a to vraj v Mandolínke už spali aj pätnásti. Dobrých ľudí sa veľa zmestí, tu v horách to platí stále. Chlapi sú si rovní a môj 15 ročný syn si musel tykať s chlapmi, ktorým to ťahalo na 50. Videl som, že sa mu to páči - mal zážitok, ktorý neponúka žiadny hotel na Slovensku. Bol som rád, že mu môžem ukázať ešte takých ľudí, ktorí ctia tradície a rešpektujú sa navzájom a tá slovenská pohostinnosť tu naozaj ešte existuje. Zažili ju aj štyria spolunocľažníci - Moraváci a Česi, ktorí tak radi navštevujú slovenské hory.
Ráno o siedmej sme sa rozlúčili, popodávali si ruky a so slnkom v chrbte sa vydali dolu do doliny. Bola možnosť to obísť cez Chatu pod Borišovom a výjsť na Borišov, ale my sme zvolili kratšiu trasu po žltej, rovno do Necpalskej doliny. Chodník vedie pomedzi skaliská a smreky cez skalný prah a ľavým úbočím postupne schádza do samotnej Necpalskej doliny. Výhľady do doliny sú prekrásne, čerstvá zeleň, ktorá len nedávno ovládla dolinu je naozaj oku lahodiaca a človek je rád, že žije na Slovensku a nie niekde inde. Po zídení do doliny na Balcierovo, sa pripájame na modrú vedúcu z Borišova. Cesta sa zmenila na asfaltku, ale autá tu majú zákaz vjazdu, stretli sme akurát lesnú stráž, mladý ochranár išiel na obchôdzku na staručkej 120-tke. Samotná Necpalská dolina má 12 kilometrov a čakajú nás ešte tri hodiny cesty do dediny Necpaly. Dolina zažila v minulých rokoch asi dosť veľkú povodeň, na jednom mieste sú obrovské nánosy kamenia a postrhávané brehy, ale miestni to dávajú pekne do poriadku, po celej doline, po jej bočných prítokoch sú vybudované desiatky malých drevených hatí, ktoré zadržia prívalovú vodu. po ľavej strane minieme salaš - ovčín, horáreň a neskôr aj vodáreň. Za chvíľu vchádzame aj do dediny.Necpaly majú zaujímavý kaštieľ, ako veľa okolitých dedín v tomto historickom regióne a tu na malom námestí aj končí naša dvojdňová túra. Príjemne unavení nastupujeme do autobusu, ktorý nás odváža do 12 kilometrov vzdialeného Martina.
Spolu sme prešli 10hodín 10minút + prestávky, 37kilometrov , prevýšenie + 1090metrov -1100metrov.
Přidat do oblibených uživatelů
Mapa
Ubytování
PočasíPříspěvky z okolí Veľká Fatra - Krížna - Ostredok
