Človekovo
Javorie - Človekovo
Vrch s prazvláštnym menom Človekovo (844m.n.m) a za ním nasledujúci Drieň (887m.n.m) sú vrchy, ktoré mi už dlhšiu dobu nedávajú spávať a hoci som tam bol tri, alebo štyri krát, stále nemám pocit z týchto kopcov, že som ich úplne zdolal. Hrebeň Drieňa sa tiahne v dĺžke niekoľko kilometrov južne od Zvolenskej kotliny medzi Zvolenom a Zvolenskou Slatinou v pohorí Javorie a jeho záver končí v centrálnej časti pohoria medzi osadou Sekier a Kalinkou. Hoci svojou výškou na to nevyzerá, hrebeň je veľmi výraznou dominantou pohoria a jedným z najneprístupnejších miest v širokom okolí. Kto chce zažiť trochu adrenalínu prechodom totálnou pustatinou, môže vyskúšať hrebeň Drieňa, ale pozor, určite sem nechoďte bez mapy a dostatočnej časovej rezervy vrátiť sa povidne. Celá trasa je veľmi zle značená vďaka stále pribúdajúcim polomom,ale aj hustote lesa, hlavne na Drieni, kde som aj naposledy stratil značku a nepodarilo sa mi ju nájsť ani na druhý, dokonca ani na tretí raz, ale o tom trochu neskôr. Zelená turistická trasa začína v pohode na okraji zvolenského sídliska Sekier neďaleko Môťovskej priehrady. Vydáme sa teda po asfaltke vedúcej na Zvolenskú (Môťovskú) priehradu, prejdeme cez most ponad potok Sekier a hneď za mostom, asi 50 metrov, odbočíme Doprava na poľnú cestu. Cesta vedie kolmo hore na kopec, takže je dostatočne strmá a trošku sa na nej zahrejeme. Vedie popri záhradkárskej osade z ľavej strany a rekreačných chatách z pravej strany, až vôjde do lesa a prvý nižší hrebeň, hrebeň Zálužnej, na ktorý sa dostaneme, obchádza z pravej strany. Na kopec sa teda dostaneme miernou obchádzkou, ale je to v poriadku, lebo priama cesta naň je ťažko prechodná, takže sa radšej držme cesty a nesnažme sa za každú cenu dostať na najvyššie miesto kopca. Celý vrch je aj tak husto zarastený bukovým a dubovým lesom a výhľady zo Zálužnej sú minimálne. Cesta postupne vyšla na rovný hrebeň Zálužnej, no stále musíme prekonávať pováľané stromy, obchádzať ich, takže naše nohy si neoddýchnu, aj keď stúpanie je minimálne. Neustále musíme sledovať značku, tá sa nám zavše stratí, potom sa zase zjaví, ale zatiaľ je všetko O.k., len sa treba držať hrebeňa a neschádzať z kopca. Po prekonaní vrcholu Zálužnej (654m.n.m.), ktorý si vlastne ani neuvedomíme, zídeme trochu nižšie ďalej po hrebeni do Sedla ( 596m.n.m). Tu sa nám odkryje výhľad na rozľahlý masív Habrovca, Človekova a Drieňa, ktoré sa budeme snažiť zdolať. Zo Sedla zídeme vpravo kolmo dolu do dolinky oddelujúcej Zálužnú od Človekova, respektíve Habrovca (734m.n.m.), ktorý je prvým vrchom súvislého hrebeňa. Po zídení do dolinky sa opäť vydáme do ľava a dolinou vystupujeme stále vyššie. Je tu množstvo lesných ciest a stane sa nám pár krát, že značku na chvíľu stratíme, ale zatiaľ sa mi ju v tomto úseku vždy podarilo nájsť a nevybočovať z trasy. Hrebeň je napravo a tak isto aj chodník sa naň postupne otočí. Prejdeme popri opustenej chate, ktorá je roztvorená, sú v nej dokonca aj dve kovové postele, ale ináč len množstvo cárachov a odpadkov. Radšej idem stadiaľto preč a pokračujem cestou,necestou na Človekovo, aj keď človeka som tu nestretol ani raz. Zato jeleňov a srniek je tu neúrekom. Asi 80 metrov pred nosom mi prešlo cez cestu 11 kusov urastených jeleníc, asi aj jeleňov, ktoré sú v tomto čase bez parožia. Chodník sa zvrtol Doprava kolmo hore na hrebeň Človekova. Opäť je tu množstvo vávratov, ale aj rúbanísko, čo sťažuje orientáciu v lese. Konečne som vyšiel na hrebeň , s mylným pocitom uspokojenia, že už som hore a už to mám vyhraté. A hoci som opäť na dobre značenom úseku, mýlil som sa , čo sa mi za chvíľu poriadne vypomstí. Vykračujem si po hrebeni a po ľavej strane sa mi otvárajú výhľady do Zvolenskej kotliny, na Poľanu, v pozadí vidno čiastočne zahalený biely hrebeň Nízkych Tatier. Postupne prichádzam na svoj prvý cieľ Človekovo (844m.n.m) a neustále rozmýšľam, ako mohol dať niekto takému odľahlému a nehostinnému miestu takýto názov. Hrebeň je klasicky zaváľaný vývratmi, na samom vcholci je skalnatý, skaly sú občas naukladané na malé kopy a človek má pocit že ten skalný hrebeň je umelý, vytvorený rukou človeka. Ale či je tomu naozaj tak? Pochybujem! Urobím zopár fotiek, vpravo sa zjavilo Lomné (907m.n.m) a dokonca vzadu na západnom obzore vidím aj Sitno so svojou typickou vlnovkou. Pokračujem nehostinným ,,pralesom” ďalej a les hustne a hustne a značka opäť zmizla, tentokrát asi nadobro. Snažím sa neschádzať z hrebeňa, aby som neobišiel najvyšší bod celej túry vrchol Drieňa v nadmorskej výške 887 metrov. Po menších problémoch som sa priesekom vrátil na vrchol a našiel som aj starú zošedivenú zelenú značku na starom buku, ktorú bol už asi tiež viacej mŕtvy, ako živý. Dostávam sa na Drieň. Z pocitom úľavy spravím zase zopár fotiek. Je tu aj triangulačný bod a dokonca tu aj nejaký dobrák napísal bielou farbou na šikmo rastúci mrzácky strom , že: DRIEŇ 887m. No sláva! Len škoda, že nevidím žiadnu turistickú značku. A predsa, jedna sa našla. Ale čo teraz, ďalšiu značku nevidím nech pozerám akokoľvek. Začína sa dobrodružstvo, aj keď si stále myslím, že mám situáciu pod kontrolou a že viem, kade ísť. Kráčam teda ďalej po prudko klesajúcom hrebeni, stále dúfajúc, že zelená si len niekde odskočila a poslušne sa vráti na ten “môj” hrebeň. Nič také sa však neudialo a tak sa držím bielych lesníckych značiek v domnení, že ma došikujú na ďalší bod mojej túry sedlo Mamojková. Po chvíli však zisťujem, že asi na žiadne sedlo neprídem, lebo môj hrebeň zmizol, stratil sa v lese a ja som niekde v bočnom svahu kopca… Mrzuté! No čo už, zvrtnem to Doprava po lesnom chodníku, ale ani ten mi veľmi nepomohol a žiadny turistický chodník sa k nemu nepridal. Nevadí, myslím si, ešte stále v dobrej viere, že budem pokračovať ďalej na sedlo Mamojková a otočím to ešte Doprava do kopca, aby som sa opäť vrátil na hrebeň. Predo mnou sa zjavila studnička, okolie je dostúpané od zveri, ale prameň je zakrytý v domčeku, tak vystieram pokrčenú plechovku, ktorú mám vo vrecku a načieram si vody. Je naozaj dobrá, vypijem asi za dve plechovky, plechovku opäť pokrčím do vrecka a vydám sa smerom dohora na kopec. Poviem vám, bola to poriadna štreka, ani som netušil, že som zišiel o toľko nižšie. Začal som už pociťovať únavu, svoj pohľad som zapichoval stále na bližšie a bližšie ciele a po hádam aj dvadsiatich minútach som sa dostal hore. Vyšiel som hore! No hurá..aj značka je tu, dokonca ďalšia!- v duchu som zvolal ešte netušiac, kde je čert zakopaný… V tom som sa zháčil. Veď tu som už bol a idem po tom istom mieste,ako pred hodinou a ešte k tomu opačným smerom!!! No, čo už, aspoň som na značke, pomyslel som si, snažiac sa odľahčiť situáciu. Chvíľu som sa aj pohrával s myšlienkou, že sa vrátim tou istou cestou späť, ale tú moje ego ihneď zavrhlo, ako neprijateľnú, takže som sa vrátil k pôvodnému úmyslu pokračovať ďalej. Ďalej bolo v tomto prípade druhý krát v priebehu asi hodiny sa zjaviť na tom istom Drieni. Dobre teda, som tu, pokúsim sa nájsť značku ďalej, ale nech som sa snažil akokoľvek, žiadnu som nenašiel. Čo spravím? Budem sa striktne držať vpravo, nie vľavo. Idem teda dole, prejdem popod skaliská hrebeňa a o chvíľu sa zjaví predo mnou povedomá strieška. Už som tušil, že je zle a že som znova pri tej istej studni. Už nemám chuť ani na vodu.Nie som smädný! Dobre teda, do kopca už nemôžem ísť, lebo by som tu krúžil do rána. Idem teda ďalej za studničku, lesnou cestičkou, mierne klesajúcou dole úbočím. Hlavne už nikde neodbočovať a hlavne nie do kopca. Cesta našťastie išla stále dole a asi po jeden a pol, dvoch kilometroch som zišiel do civilizácie. Už som aj zistil kde som, oproti mne som zazerel cez les známe kontúry Lomného, takže mal by som byť na Sekieri, na lazoch…Chvalabohu, pomyslel som si, hlavne , že viem kde som. Vyšiel som v osade nad obchodom a vydal sa po asfaltke smer Zvolen-sídlisko Sekier. Do svojho vytúženého cieľa som to mal ešte asi 7 km.
Medzi tým sa začalo aj stmievať a domov som prišiel za súmraku. Žena ma už vyzerala na balkóne a nechápala, kde som sa zamotal, ešte k tomu ako na potvoru sa mi na Človekove vymlátil aj mobil, tak bola poriadne v strachu, kde som…
Doma pozerám do mapy a zisťujem kde som sa to motal. Pochopil som zase jeden názov, miesto kde som nemohol prejsť sa volá Čertove kúty. Fuj! Aké príznačné pomenovanie. Asi tu už veľa ľudí poblúdilo a v duchu som sa radoval, že som sa stadiaľ vymotal, aj keď poriadne unavený a načertený (hlavne sám na seba, že som nemal sebou mapu… však je to len 10 km od Zvolena…)
Přidat do oblibených uživatelů
Mapa
Ubytování
PočasíPříspěvky z okolí Človekovo
